Takže môj veľmi uponáhľaný november.
Na začiatku novembra sa všetky moje problémy začali riešiť. Mala som zostať u tej rodiny len posledný týždeň. Aj tak ten týždeň stál za to. Odpojili mi internet a vlastne už sa so mnou nikto nebavil. Ten týždeň bol pre mňa veľmi ťažký, lebo som to tam už moc nezvládala, chcela som ísť čo najskôr preč, niekedy som sa pristihla pri myšlienke či by nebolo lepšie ísť domov. Naozaj sa zbaliť a povedať, že idem domov. Každý jeden deň bol pre mňa niečo ako utrpenie. Každý deň som plakala a rozmýšľala čo môžem urobiť. Nemohla som urobiť nič, len čakať na moju spásu, čakať na to kedy si pre mňa príde Natalie a zoberie ma odtiaľ. Bolo mi celkom jedno kde pôjdem, hlavne aby som išla niekde preč, preč od nich. Nakoniec som sa dočkala toho dňa. Natalie ma doviezla do domu jej priateľa rodičov, pretože jej brat mal kiahne a tak som istú dobu bývala u neho. Bývalo sa tam v celku dobre. Tí ľudia toho nemali veľa. Mali maličký domček a podobne, ale na to všetko to boli neskutočne milí ľudia. Veľmi dobre sa s nimi komunikovalo, veľmi rada som sa s nimi po večeroch rozprávala a podobne. Bolo mi s nimi dobre. Po tú dobu čo som tam bývala som sa stihla trošku pozbierať. Dala som si dokopy myšlienky a po tom ako som sa odsťahovala sa mi už ani domov nechcelo ísť. Zrazu som znova pochopila načo som sem prišla. Našla som znova čaro Brazílie, našla som ďalších kamarátov a podobne. Nebolo to ľahké, ale ľudia mali pravdu, že už horšie nebude a tých 15 dní čo som tam strávila bolo len lepšie a lepšie. Táto rodina bola akási predpríprava na moju ďalšiu dlhšiu rodinu a hádam som to trošku využila. Každý večer som sa s nimi rozprávala a podobne. Ale s touto rodinou to išlo, pretože oni sa so mnou chceli rozprávať, rozprávali sme sa o úplne nepodstatných veciach, ale rozprávali sme sa. Bolo to také jednoduché rozprávať sa s nimi. Prišlo mi to úplne normálne, ako keby som ich poznala dlho. Ako keby som k nim neprišla pred pár dňami, ale ako keby som u nich už bola nejaké dva mesiace, nie dva dni. Prišlo to také jednoduché. Neviem prečo sa to nedalo aj v tej rodine predtým. A tým pádom som si s nimi rozumela. A vtedy som si uvedomila aká je komunikácia dôležitá. A nie len to. Keď prídete k tým ľuďom tak vám povedia, že toto je váš dom. Jednoducho vám povedia aby ste sa správali ako doma a vy to aj musíte urobiť. Keď ste hladný, tak jednoducho otvoríte chladničku a spravíte si jesť. Ja nehovorím, že som to neurobila aj v tej druhej rodine, ale na začiatku som sa to bála urobiť, ale tu mi to už tak neprišlo. Jednoducho som otvorila chladničku a spravila si jesť. A tých 15 dní čo som tam bola mi bolo dobre. Bola som spokojná, konečne som mala pokoj a mohla sa zhovárať, lebo mi to chýbalo. Mohla som spoznávať ďalej Brazíliu. Až mi prišlo ľúto, že som sa musela od nich odsťahovať.
Nakoniec som sa nasťahovala k Natalie. Jej rodina ma privítala a podobne. V ten večer som sa dosť nasmiala s jej maminou lebo tak keď som videla, že hrá hry na facebooku a orkuti, tak mi to prišlo vtipné. Takže sme si fakt na začiatok dobre rozumeli. Prvé dni boli veľmi dobré, dokonca som zvedavá ako to s touto rodinou nakoniec dopadne :D.
středa 22. prosince 2010
středa 1. prosince 2010
Hostiteľské rodiny
Tak o hostiteľských rodinách by som mohla rozprávať aj tri dni v kuse. Takže, začíname:
1.rodina: V tejto rodine som bývala veľmi krátky čas. Len moje prvé tri týždne. No aj tak na tie tri týždne nezabudnem. Prišla som do ich rodiny a všetci ma pekne privítali. Prvý týždeň bol taký nový ako pre mňa, tak aj pre nich. Druhý týždeň bol rušnejší. Mojej prvej mame začalo vadiť, že raz za týždeň volám so svojou maminou a podobne. Jedného rána mi to dala veľmi jasne najavo. Jednoducho mi za to vynadala. Vtedy som to brala asi tak, že čo mi má ona za to nadávať. Jednoducho raz týždenne so svojimi rodičmi hádam môžem volať nie? Potom asi tak za týždeň som sa dozvedela, že musím zmeniť rodinu. Nebolo to vtedy pre mňa moc ľahké. Aj keď som bola na ňu vtedy nahnevaná, tak som jednoducho nechcela ísť preč, bála som sa, že tá ďalšia rodina bude horšia. Tie posledné dni v tej rodine boli dosť divné. Bolo tam cítiť, to že idem za chvíľu preč. Ale aj tak to nebolo hrozné.
Keď sa na tú rodinu pozriem teraz, s odstupom tak to vidím inak. Tak istým spôsobom tých ľudí mám rada a nebola to zlá skúsenosť. U nich som sa naučila, že keď mi niekto vynadá, tak si ho jednoducho vypočujem a idem ďalej. A podobné veci. Nebolo to na škodu u nich bývať.
2.rodina: Na začiatku mi táto rodina pripadala ako úplne dokonalá rodina. Myslela som si, že ma nič lepšie ani stretnúť nemohlo. Prišli mi celkom podobní ako moja rodina a tak mi tam na začiatku nemohlo byť lepšie. Aj keď som sa dosť smiala z toho ako sme chodili stále na pizzu a podobne. No, boli pre mňa super a tak som to neriešila. Jednoducho mi s nimi bolo dobre a takúto maličkosť som prehliadala. No, ako začali problémy, tak mi začalo aj veľa vecí vadiť. Po nejakom mesiaci aj niečo, skoro po dvoch sa so mnou deti prestávali baviť a robievali mi dosť zle. Najskôr som to prehliadala, lebo deti boli od mňa mladšie, ale po mesiaci to prehliadať nemôžem. No a potom to už len išlo. Nikto ma nezdravil, keď som vystupovala a nastupovala z auta a podobne. Nakoniec padlo rozhodnutie meniť rodinu. Ten posledný týždeň s nimi bol taký divný. Nikto sa so mnou nebavil, odpojili mi internet a dokonca ma sa ma pýtali či vôbec chcem ísť s nimi sa najesť. Bolo to divné s ten týždeň bol veľmi hrozný. Musím povedať, že najhorší týždeň, ktorý som tu zažila. Naozaj sa to nedá porovnať asi s ničím, vždy mi bolo smutno a podobne, ale vtedy mi bolo zle a neskutočne smutno.
Keď sa na túto rodinu pozriem teraz, tak to vidím trošku inak. Je ešte málo času od toho ako som sa odsťahovala, ale viem, že aj tie problémy mi na niečo boli. Naučila som sa zas niečo nového. Naučila som sa, že aj takéto situácie sa stávajú a človek sa s tým musí vyrovnať. Naučila som sa, že nemám nikomu moc dôverovať pretože tých ľudí nepoznám dlho a podobné veci. Keby som teraz v takej istej situácii, tak veľa vecí spravím inak. Už som sa poučila.
3.rodina: V tejto rodine som bývala len 15 dní a to len preto lebo Natalien brat mal kiahne a ja som ich ešte nemala. Tak som sa nasťahovala do domu jej priateľa po tú dobu. V tejto rodine bolo veľmi dobre, jeho rodičia boli veľmi milí a podobne. Dokonca mi bolo ľúto, že musím po 15-tich dňoch odísť lebo mi s nimi bolo veľmi dobre. Povedali mi, že môžem ich prísť pozrieť kedy budem chcieť a ja určite príde, pretože som si ich obľúbila.
4.rodina: V tejto rodine bývam, len pár dní a tak o nej neviem moc povedať, ale ako to býva v každej rodine na začiatku, tak sa všetci o mňa zaujímajú a zo všetkým mi pomáhajú. Komunikujem s nimi ako najviac viem aj keď tu je to lepšie, lebo tu sú celá rodina pokope oveľa častejšie. Uvidíme ako to nakoniec dopadne.
Určite sa budem snažiť aby sa už nič zlého nestalo, pretože takých zlých situácií bolo veľa a určite chcem na Brazíliu spomínať v dobrom, nie v tom, že som tu mala len problémy.
1.rodina: V tejto rodine som bývala veľmi krátky čas. Len moje prvé tri týždne. No aj tak na tie tri týždne nezabudnem. Prišla som do ich rodiny a všetci ma pekne privítali. Prvý týždeň bol taký nový ako pre mňa, tak aj pre nich. Druhý týždeň bol rušnejší. Mojej prvej mame začalo vadiť, že raz za týždeň volám so svojou maminou a podobne. Jedného rána mi to dala veľmi jasne najavo. Jednoducho mi za to vynadala. Vtedy som to brala asi tak, že čo mi má ona za to nadávať. Jednoducho raz týždenne so svojimi rodičmi hádam môžem volať nie? Potom asi tak za týždeň som sa dozvedela, že musím zmeniť rodinu. Nebolo to vtedy pre mňa moc ľahké. Aj keď som bola na ňu vtedy nahnevaná, tak som jednoducho nechcela ísť preč, bála som sa, že tá ďalšia rodina bude horšia. Tie posledné dni v tej rodine boli dosť divné. Bolo tam cítiť, to že idem za chvíľu preč. Ale aj tak to nebolo hrozné.
Keď sa na tú rodinu pozriem teraz, s odstupom tak to vidím inak. Tak istým spôsobom tých ľudí mám rada a nebola to zlá skúsenosť. U nich som sa naučila, že keď mi niekto vynadá, tak si ho jednoducho vypočujem a idem ďalej. A podobné veci. Nebolo to na škodu u nich bývať.
2.rodina: Na začiatku mi táto rodina pripadala ako úplne dokonalá rodina. Myslela som si, že ma nič lepšie ani stretnúť nemohlo. Prišli mi celkom podobní ako moja rodina a tak mi tam na začiatku nemohlo byť lepšie. Aj keď som sa dosť smiala z toho ako sme chodili stále na pizzu a podobne. No, boli pre mňa super a tak som to neriešila. Jednoducho mi s nimi bolo dobre a takúto maličkosť som prehliadala. No, ako začali problémy, tak mi začalo aj veľa vecí vadiť. Po nejakom mesiaci aj niečo, skoro po dvoch sa so mnou deti prestávali baviť a robievali mi dosť zle. Najskôr som to prehliadala, lebo deti boli od mňa mladšie, ale po mesiaci to prehliadať nemôžem. No a potom to už len išlo. Nikto ma nezdravil, keď som vystupovala a nastupovala z auta a podobne. Nakoniec padlo rozhodnutie meniť rodinu. Ten posledný týždeň s nimi bol taký divný. Nikto sa so mnou nebavil, odpojili mi internet a dokonca ma sa ma pýtali či vôbec chcem ísť s nimi sa najesť. Bolo to divné s ten týždeň bol veľmi hrozný. Musím povedať, že najhorší týždeň, ktorý som tu zažila. Naozaj sa to nedá porovnať asi s ničím, vždy mi bolo smutno a podobne, ale vtedy mi bolo zle a neskutočne smutno.
Keď sa na túto rodinu pozriem teraz, tak to vidím trošku inak. Je ešte málo času od toho ako som sa odsťahovala, ale viem, že aj tie problémy mi na niečo boli. Naučila som sa zas niečo nového. Naučila som sa, že aj takéto situácie sa stávajú a človek sa s tým musí vyrovnať. Naučila som sa, že nemám nikomu moc dôverovať pretože tých ľudí nepoznám dlho a podobné veci. Keby som teraz v takej istej situácii, tak veľa vecí spravím inak. Už som sa poučila.
3.rodina: V tejto rodine som bývala len 15 dní a to len preto lebo Natalien brat mal kiahne a ja som ich ešte nemala. Tak som sa nasťahovala do domu jej priateľa po tú dobu. V tejto rodine bolo veľmi dobre, jeho rodičia boli veľmi milí a podobne. Dokonca mi bolo ľúto, že musím po 15-tich dňoch odísť lebo mi s nimi bolo veľmi dobre. Povedali mi, že môžem ich prísť pozrieť kedy budem chcieť a ja určite príde, pretože som si ich obľúbila.
4.rodina: V tejto rodine bývam, len pár dní a tak o nej neviem moc povedať, ale ako to býva v každej rodine na začiatku, tak sa všetci o mňa zaujímajú a zo všetkým mi pomáhajú. Komunikujem s nimi ako najviac viem aj keď tu je to lepšie, lebo tu sú celá rodina pokope oveľa častejšie. Uvidíme ako to nakoniec dopadne.
Určite sa budem snažiť aby sa už nič zlého nestalo, pretože takých zlých situácií bolo veľa a určite chcem na Brazíliu spomínať v dobrom, nie v tom, že som tu mala len problémy.
sobota 13. listopadu 2010
Koniec tretieho mesiaca
Tak ako sa tretí mesiac začal, tak sa aj končí.
Keď sa konečne všetko začalo dávať do poriadku a začala som si naplno užívať Brazílie, tak sa muselo zase niečo pokaziť. V polovici tohto mesiaca som bola celkom šťastná. Rodina bola v pohode, teda úplne v pohode nie, ale snažila som sa všetky veci prehliadať. Všetko som sa to snažila brať tak normálne, nestresovať a prehliadať všetky veci čo sa diali. Po víkendoch som chodila von s Máriou a Natalie a jednoducho sa nič takého nedialo. No, všetko sa začalo akosi kaziť, keď sme jeden deň cestovali smer Paraguay. Cestovalo sa asi 4 hodiny takže sme museli strašne skoro vstávať aby sme všetko stihli nakúpiť za jeden deň. Keď sme prišli do toho najväčšieho nákupného centra tak sme sa mali ísť naobedovať. Tak mama nám dala peniaze aby sme si išli kúpiť niečo na jedenie. Zrazu mi sestra hovorí aby som si išla zaplatiť obed. Ja som sa zarazila, že vlastne prečo sa ma to pýta lebo veď dobre všetci vedia, že stravu mi má platiť tá rodina nie? Prekvapilo ma to, keď som to počula. No, ale na to, že sme sa už asi niekoľko dní spolu nebavili a pozerať sa na ten jej výraz v tvári ako ma má neskutočne rada tak som povedala, že ja si to zaplatím, nech si ide sadnúť. Zrazu tam došla stará mama, že ona mi to zaplatí, hádam si to nebudem platiť ja. A čo sa nestane. Moja sestra sa tam začala s ňou naťahovať, že ja si to zaplatím sama a hotovo. Musím povedať, že som sa cítila neskutočne zle. O peniaze nešlo, ak im to vadí tak ja si to zaplatím a hotovo, ale išlo o to, že ma neskutočne ponížila. Nechcela som aby mi to stará mama platila, ale vadilo mi že sa ku mne sestra tak správa. Nechápem prečo, lebo ja som jej nikdy nič neurobila. Keď sme boli v nákupnom centre tak som sa jednoducho držala host mamy a sestra chodila so starou mamou. Celý čas som sa bavila iba s mamou pretože sestra nič iné nerobila iba prevracala očami a brat má desať, takže nič iné nerobil iba ma provokoval a stúpal mi na nohy. Nakoniec sme sa mali ísť navečerať a ísť domov, Znova sa stalo to čo na obed. Radšej už nebudem hovoriť ako som sa cítila pretože to bolo hrozné. V živote ma nikto tak neponížil ako ona. Vydarený deň.
Na druhý deň, po tom ako mi moja sestra dala najavo ako ma má rada, tak zrazu sa so mnou celkom rozprávala, čo som sa celkom čudovala pretože v poslednej dobe my konverzácie nevedieme. No, aj tak to nebolo bohvie čo. Ja sa aj snažím s ňou baviť, ale po tých troch mesiacoch ma nebaví sa jej každý jeden deň pýtať prečo ja stále taká nahnevaná a podobne. Už ma to jednoducho prestáva baviť sa jej stále pýtať či je všetko v najlepšom poriadku. S bratom sa bavím v celku normálne. Dokonca často príde za mnou do izby keď sa učím a zahrá mi na gitare to čo sa práve naučil a potom sa bavíme asi takým spôsobom, že on hrá na gitare a ja mu do toho spievam :DD .
No, aj tak toto bolo ešte nič. Toto som nejako zvládla aj keď to nebolo zrovna príjemné. Najhoršie to bolo predposledný víkend a dni po tom. Keď bola predposledná nedeľa tak som sa pýtala mamy či môžem ísť von s Natalie. Zrazu mi povedala, že by sme sa mali porozprávať. Tak teda ok. Povedala mi, že Natalie je môj coucelar nie môj priateľ takže s ňou chodiť von nebudem. Vraj ona nemá byť môj kamarát, ale len niekto kto bude riešiť problémy keď nejaké nastanú. No, tak ja neviem, ale myslela som si, že ona je tu pre mňa na to aby, keď mi bude najhoršie tak som sa jej mohla vyrozprávať a podobne. Ale ako vidím asi to tak nie je. Aj tak to ešte nebolo nič. No, odvtedy sa to tu toho začalo diať veľa. Nakoniec na druhý deň mi mama hovorí, že volala prezidentka AFS a príde sa so mnou o tom porozprávať. No, prišla, vynadala mi za to , povedala že jednoducho sa s ňou nesmiem stretávať a hotovo. Tak ja neviem, ale asi mám zlé informácie. Nakoniec mi ešte nadávala, že som povedala aká je škola hrozná a podobne. Vraj, že keď si toto študenti prečítajú tak sem nebudú chcieť ísť. Po prvé ja som nepovedala, že škola je hrozná len som povedala, že je v nej nuda, ale mám tam veľa kamarátov tak sa to dá. A po druhé, ak si niekto vyberie Brazíliu tak nech si zadá presnú lokalitu pretože lokalita Campo Grande sa neodporúča.
V pondelok sa to ešte dalo, ale v utorok som to už nezvládla. V škole sa ma kamarátka spýtala čo sa deje pretože som bola strašne ticho a nevedela prečo a tak som jej to povedala. Povedala som jej, že nemôžem chodiť s Natalie von a jednoducho, že sa v tej rodine deti so mnou nebavia. Nakoniec keď som to tak rozprávala, tak som sa jej tam rozplakala ako malé 5-ročné dieťa pretože som si uvedomila, že ja mám problém a nie malý. Uvedomila som si, že aj keď mám tu rodinu rada tak jednoducho oni ma asi moc radi nemajú a že veci, ktoré som už skoro mesiac prehliadala sa viac prehliadať nedajú. A vtedy to vyvrcholilo. Všetko.
Od vtedy som si začala všetky veci viac všímať a neprehliadať ich. Neprehliadať fakt, že vaša host mama vám povie, že oni nie sú AFS rodina a dá vám najavo to, že máte byť ešte vďačná za to, že nebývate po mostom. Začať si všímať toho ako vaša sestra prevracia očami keď vás vidí a jednoducho vás ignoruje na plnej čiare. Všímať si toho ako vám váš brat dáva pocítiť to, že vy do rodiny nepatríte. Napríklad to, že keď sa veziete vo výťahu a keď vystupujeme tak sa stane toto: Vystúpi váš brat, potom ide vaša sestra a keď máte vystúpiť vy tak brat jednoducho zavrie dvere. Prečo nie. Alebo keď niekde ste len vy a vaši súrodenci tak jednoducho vám dávajú najavo ako vy do ich rodiny nepatríte. Povedia vám, že vy sa s nimi nemáte rozprávať pretože iba oni sa chcú rozprávať. Dokonca, keď si chcete pohladkať jedného zo psov tak vám ho zoberú. A podobne. Prečo to robia? Dlho som na to nevedela prísť. Nakoniec to došlo k tomu, že si ma jedného dňa zavolala prezidentka AFS k nej domov aby sme sa porozprávali. Tak fajn, keďže ju zrovna nemám v láske tak som sa asi hodinu pred tým stretnutím modlila aby to dobre dopadlo. Nakoniec mi povedala, že počula o tom, že ja sa s rodinou nerozprávam. Že som stále ticho. Nič iné mi nezostávalo len sa brániť a tak som jej vyrozprávala, čo sa tu deje. Povedala som jej všetko, ako sa ku mne správajú deti, ako keď vystupujem z auta ráno do školy a nie je tam mama tak ma nikto neodzdraví a podobne. Nakoniec na mňa pozerá, že Miška ty máš veľké problémy. Pýtala sa ma prečo som jej to nepovedala skôr? Ja neviem, ale nie som človek, ktorý bude hádzať niekomu na hlavu úplne všetko a hneď od začiatku. Nakoniec sa ma pýtala či chcem zmeniť rodinu. Povedala som, že neviem pretože ja ich mám celkom rada, ani nie tie deti ako tú mamu. Tú mám neskutočne rada. Nevedela som čo mám povedať pretože som vedela, že keby sa s nimi o tomto porozprávam a začne rozprávať ako mi to tu deti spríjemňujú tak mi asi neuveria. Neuverili by mi keby to deti popreli, to je jasné. A čo urobiť? Neviem. Nakoniec sme to viac nejak neriešili. Išla som domov a bolo. Na druhý deň po obede mi mama hovorí, že volala prezidentka a vraj sa s nimi chcem rozprávať. Tak teda dobre, poďme sa porozprávať. Sadli sme si iba ja a rodičia do obývačky a spustili sme. Zrazu mi povedali, že ja sa s nimi málo rozprávam a vraj by to chcelo viac konverzácie. A ja som potom spustila tiež. Hovorím jej, že sa mi zdá, že ma deti nemajú radi. A ona na to, že nie že by ma nemali radi, len mi jednoducho závidia. Závidia mi to, že nemám vlastne žiadne povinnosti a podobne. Ale nech mi niekto vysvetlí ako sa dá tieto dve veci spojiť dohromady pretože ja to neviem. Ešte som neprišla na to ako sa dá závisť s tým mám ťa rád spoji dohromady? Buď ma majú radi a teda mi nezávidia alebo ma nemajú radi a závidia mi. Takže v tomto jej neverím. Jednoducho dokopy to nejde. Potom som jej povedala, že nech sa nehnevá, ale som v Brazílii 3 mesiace aj niečo a ja vôbec nechodím von. Iba v sobotu aj to nie každú a že by som chcela chodiť viac von. Na to mi hovorí, že v tom mi vyhovieť nemôže. Hovorí mi, že čo budem robiť keď v decembri pôjdeme na dva mesiace na farmu, kde nie je internet a kamaráti tam žiadny nejdú. A toto mi akože chceli kedy oznámiť? Mne teraz v novembri, pomaly v polovici novembra povedia, že sa ide na dva mesiace na nejakú farmu kde nie je žiadny internet a podobne? To mi chceli oznámiť akože 5 minút pred odchodom? A oni si myslia, že ja akože dva mesiace nebudem telefonovať so svojimi rodičmi? Ako si to vlastne predstavujú? Ja sa nemôžem len tak zbaliť a ísť niekde na dva mesiace a nikomu sa za ten čas neozvať. Veď by moja rodina na Slovensku zošaleli. Tak s týmto zase ja nemôžem súhlasiť. Jednoducho na dva mesiace niekde nepôjdem a ešte teraz keď sú tu také vzťahy aké sú. A to by sa aj tak nikomu nepáčilo, na čele so mnou. Takže nie. Nakoniec sme volali prezidentke AFS pretože problémy sa nevyriešili. Keď prišla tak sme sa ešte rozprávali o tom všetkom a došli sme k tomu, že nikto nechce urobiť kompromis. Lenže ja som sa im prispôsobila ako som najlepšie vedela. Prispôsobila som sa im vo všetkom v čom som vedela. Už viac to jednoducho neviem a nemôžem súhlasiť s niečím takým ako je farma a ešte tam byť zavretá dva mesiace. To teda nie! A oni mi povedali, že nemôžu súhlasiť s tým ma púšťať viac von. Jednoducho nechceli urobiť kompromis. Takže padla otázka zmena rodiny. Aj tak neviem načo sa to pýtala pretože sama dobre videla, že inak to byť ani nemôže. Takže dobre, bude sa meniť rodina.
To čo ma vtedy zarazilo bolo to čo mi povedala prezidentka AFS. Povedala mi že ona nemá ani tušenia do akej rodiny ja vlastne pôjdem. Ako to, že ona nevie kam pôjdem? Ako to, že ona vlastne ani nevie kto by si ma mohol zobrať? Ako je to možné? Vysvetlí mi to niekto? Ona mi povedala, že tú rodinu bude musieť pohľadať a že rodín je málo, ktoré chcú výmenných študentov a v tomto meste ešte menej. A tak načo nás sem vlastne dávali? Načo sme išli do tohto mesta, keď tu skoro žiadne rodiny nechcú výmenných študentov? A ešte ako bude hľadať rodinu nech mi vysvetlí? Nech mi to vysvetlí, keď nemá ani tušenia kam pôjdem. A ešte mi povedala, že ona vlastne o tej rodine nebude vedieť nič. Tak ako ja. To hádam nie toto.
Ešte mi rozprávala, že nech si nemyslím, že budem meniť 6-krát rodinu. No tak to sa báť nemusí pretože ak táto tretia rodina nebude v pohode tak jednoducho sa na všetko už vykašlem a idem domov. Už toho tu mám plné zuby. Buď bude do tretice všetko dobré alebo idem domov.
Nakoniec teda padlo rozhodnutie, to že sa musím odsťahovať do piatku. Tak dobre. Celý týždeň som na ten piatok čakala ako na spasenie. Ten týždeň bol najhorší. Jednoducho sa už so mnou nebavili a podobne. Odpojili mi internet a zobrali mi kábel od počítača aby som sa nemohla vôbec pripojiť na internet. Po večeroch sa ma host mama pýtala či s nimi chcem ísť na večeru alebo zostanem radšej doma. Na večeru som išla, ale na jedenie som si nedala skoro nič. Bolo to tam divné. Veľmi divné a tak som nechcela pokúšať. Nie, že by som bola hladná, ale jednoducho som si nedala vlastne nič na viac. Keď som sa musela zbaliť tak vlastne som najskôr všetky darčeky chcela vrátiť aj keď by mi toho bolo ľúto vedela som, že sa nerozchádzame v najlepšom a bolo lepšie nerobiť si problémy na viac. Host mama mi povedala, že si to mám nechať, jediné čo jej mám dať je nabíjačka a telefón. Takže som si to teda nechala. Nakoniec sme sa rozlúčili asi takým spôsobom, že ma posadili do výťahu so všetkými vecami a povedali zbohom. Dokonca deti neboli prítomné a otec sa stále vypytoval kde je Náatalie, že veď už tam dávno mala byť. Vtedy si človek uvedomí, že chceli aby som odišla. Takže ma asi nemali moc v láske. No nevadí, po tých dňoch čo mi naozaj robili zo života peklo som bola aj ja celkom rada, že idem preč. Aj keď som odchádzala smutná, že to tak dopadlo a podobne. Bola som smutná z toho, že neviem kde vlastne idem a že sa budem musieť teraz sťahovať z jedného miesta na druhé a podobne. No, bola som rada v tom, že som vedela, že sa konečne vyspím a žiadny 10-ročný chlapec sa ma nebude vypytovať – are you stupid?- a podobne. No, vedela som, že to nebude pre mňa veľmi ľahké. Pretože si uvedomujem, že musím začať odznova. Budem znova začínať pokúšať sa tu žiť a byť znova šťastná. Znova musím pochopiť podstatu toho prečo som sem prišla. Podstatu toho na čo vlastne som si vybrala rok v inej zemi, pretože po týchto dňoch som jednoducho chcela ísť domov. Chcela som to už zbaliť a povedať, že končím. No, ako náhle som sa odsťahovala, nálada stúpla. A ja začínam chytať druhý dych. Začínam to tu znova vnímať pozitívnejšie. Nie úplne, ale verím, že všetko môže byť zas dobré. Verím tomu.
Takže treba začať odznova. Treba začať znova žiť a pritom neurobiť už viac tie chyby, ktoré som urobila teraz. Ale ako? To je otázka...
Keď sa konečne všetko začalo dávať do poriadku a začala som si naplno užívať Brazílie, tak sa muselo zase niečo pokaziť. V polovici tohto mesiaca som bola celkom šťastná. Rodina bola v pohode, teda úplne v pohode nie, ale snažila som sa všetky veci prehliadať. Všetko som sa to snažila brať tak normálne, nestresovať a prehliadať všetky veci čo sa diali. Po víkendoch som chodila von s Máriou a Natalie a jednoducho sa nič takého nedialo. No, všetko sa začalo akosi kaziť, keď sme jeden deň cestovali smer Paraguay. Cestovalo sa asi 4 hodiny takže sme museli strašne skoro vstávať aby sme všetko stihli nakúpiť za jeden deň. Keď sme prišli do toho najväčšieho nákupného centra tak sme sa mali ísť naobedovať. Tak mama nám dala peniaze aby sme si išli kúpiť niečo na jedenie. Zrazu mi sestra hovorí aby som si išla zaplatiť obed. Ja som sa zarazila, že vlastne prečo sa ma to pýta lebo veď dobre všetci vedia, že stravu mi má platiť tá rodina nie? Prekvapilo ma to, keď som to počula. No, ale na to, že sme sa už asi niekoľko dní spolu nebavili a pozerať sa na ten jej výraz v tvári ako ma má neskutočne rada tak som povedala, že ja si to zaplatím, nech si ide sadnúť. Zrazu tam došla stará mama, že ona mi to zaplatí, hádam si to nebudem platiť ja. A čo sa nestane. Moja sestra sa tam začala s ňou naťahovať, že ja si to zaplatím sama a hotovo. Musím povedať, že som sa cítila neskutočne zle. O peniaze nešlo, ak im to vadí tak ja si to zaplatím a hotovo, ale išlo o to, že ma neskutočne ponížila. Nechcela som aby mi to stará mama platila, ale vadilo mi že sa ku mne sestra tak správa. Nechápem prečo, lebo ja som jej nikdy nič neurobila. Keď sme boli v nákupnom centre tak som sa jednoducho držala host mamy a sestra chodila so starou mamou. Celý čas som sa bavila iba s mamou pretože sestra nič iné nerobila iba prevracala očami a brat má desať, takže nič iné nerobil iba ma provokoval a stúpal mi na nohy. Nakoniec sme sa mali ísť navečerať a ísť domov, Znova sa stalo to čo na obed. Radšej už nebudem hovoriť ako som sa cítila pretože to bolo hrozné. V živote ma nikto tak neponížil ako ona. Vydarený deň.
Na druhý deň, po tom ako mi moja sestra dala najavo ako ma má rada, tak zrazu sa so mnou celkom rozprávala, čo som sa celkom čudovala pretože v poslednej dobe my konverzácie nevedieme. No, aj tak to nebolo bohvie čo. Ja sa aj snažím s ňou baviť, ale po tých troch mesiacoch ma nebaví sa jej každý jeden deň pýtať prečo ja stále taká nahnevaná a podobne. Už ma to jednoducho prestáva baviť sa jej stále pýtať či je všetko v najlepšom poriadku. S bratom sa bavím v celku normálne. Dokonca často príde za mnou do izby keď sa učím a zahrá mi na gitare to čo sa práve naučil a potom sa bavíme asi takým spôsobom, že on hrá na gitare a ja mu do toho spievam :DD .
No, aj tak toto bolo ešte nič. Toto som nejako zvládla aj keď to nebolo zrovna príjemné. Najhoršie to bolo predposledný víkend a dni po tom. Keď bola predposledná nedeľa tak som sa pýtala mamy či môžem ísť von s Natalie. Zrazu mi povedala, že by sme sa mali porozprávať. Tak teda ok. Povedala mi, že Natalie je môj coucelar nie môj priateľ takže s ňou chodiť von nebudem. Vraj ona nemá byť môj kamarát, ale len niekto kto bude riešiť problémy keď nejaké nastanú. No, tak ja neviem, ale myslela som si, že ona je tu pre mňa na to aby, keď mi bude najhoršie tak som sa jej mohla vyrozprávať a podobne. Ale ako vidím asi to tak nie je. Aj tak to ešte nebolo nič. No, odvtedy sa to tu toho začalo diať veľa. Nakoniec na druhý deň mi mama hovorí, že volala prezidentka AFS a príde sa so mnou o tom porozprávať. No, prišla, vynadala mi za to , povedala že jednoducho sa s ňou nesmiem stretávať a hotovo. Tak ja neviem, ale asi mám zlé informácie. Nakoniec mi ešte nadávala, že som povedala aká je škola hrozná a podobne. Vraj, že keď si toto študenti prečítajú tak sem nebudú chcieť ísť. Po prvé ja som nepovedala, že škola je hrozná len som povedala, že je v nej nuda, ale mám tam veľa kamarátov tak sa to dá. A po druhé, ak si niekto vyberie Brazíliu tak nech si zadá presnú lokalitu pretože lokalita Campo Grande sa neodporúča.
V pondelok sa to ešte dalo, ale v utorok som to už nezvládla. V škole sa ma kamarátka spýtala čo sa deje pretože som bola strašne ticho a nevedela prečo a tak som jej to povedala. Povedala som jej, že nemôžem chodiť s Natalie von a jednoducho, že sa v tej rodine deti so mnou nebavia. Nakoniec keď som to tak rozprávala, tak som sa jej tam rozplakala ako malé 5-ročné dieťa pretože som si uvedomila, že ja mám problém a nie malý. Uvedomila som si, že aj keď mám tu rodinu rada tak jednoducho oni ma asi moc radi nemajú a že veci, ktoré som už skoro mesiac prehliadala sa viac prehliadať nedajú. A vtedy to vyvrcholilo. Všetko.
Od vtedy som si začala všetky veci viac všímať a neprehliadať ich. Neprehliadať fakt, že vaša host mama vám povie, že oni nie sú AFS rodina a dá vám najavo to, že máte byť ešte vďačná za to, že nebývate po mostom. Začať si všímať toho ako vaša sestra prevracia očami keď vás vidí a jednoducho vás ignoruje na plnej čiare. Všímať si toho ako vám váš brat dáva pocítiť to, že vy do rodiny nepatríte. Napríklad to, že keď sa veziete vo výťahu a keď vystupujeme tak sa stane toto: Vystúpi váš brat, potom ide vaša sestra a keď máte vystúpiť vy tak brat jednoducho zavrie dvere. Prečo nie. Alebo keď niekde ste len vy a vaši súrodenci tak jednoducho vám dávajú najavo ako vy do ich rodiny nepatríte. Povedia vám, že vy sa s nimi nemáte rozprávať pretože iba oni sa chcú rozprávať. Dokonca, keď si chcete pohladkať jedného zo psov tak vám ho zoberú. A podobne. Prečo to robia? Dlho som na to nevedela prísť. Nakoniec to došlo k tomu, že si ma jedného dňa zavolala prezidentka AFS k nej domov aby sme sa porozprávali. Tak fajn, keďže ju zrovna nemám v láske tak som sa asi hodinu pred tým stretnutím modlila aby to dobre dopadlo. Nakoniec mi povedala, že počula o tom, že ja sa s rodinou nerozprávam. Že som stále ticho. Nič iné mi nezostávalo len sa brániť a tak som jej vyrozprávala, čo sa tu deje. Povedala som jej všetko, ako sa ku mne správajú deti, ako keď vystupujem z auta ráno do školy a nie je tam mama tak ma nikto neodzdraví a podobne. Nakoniec na mňa pozerá, že Miška ty máš veľké problémy. Pýtala sa ma prečo som jej to nepovedala skôr? Ja neviem, ale nie som človek, ktorý bude hádzať niekomu na hlavu úplne všetko a hneď od začiatku. Nakoniec sa ma pýtala či chcem zmeniť rodinu. Povedala som, že neviem pretože ja ich mám celkom rada, ani nie tie deti ako tú mamu. Tú mám neskutočne rada. Nevedela som čo mám povedať pretože som vedela, že keby sa s nimi o tomto porozprávam a začne rozprávať ako mi to tu deti spríjemňujú tak mi asi neuveria. Neuverili by mi keby to deti popreli, to je jasné. A čo urobiť? Neviem. Nakoniec sme to viac nejak neriešili. Išla som domov a bolo. Na druhý deň po obede mi mama hovorí, že volala prezidentka a vraj sa s nimi chcem rozprávať. Tak teda dobre, poďme sa porozprávať. Sadli sme si iba ja a rodičia do obývačky a spustili sme. Zrazu mi povedali, že ja sa s nimi málo rozprávam a vraj by to chcelo viac konverzácie. A ja som potom spustila tiež. Hovorím jej, že sa mi zdá, že ma deti nemajú radi. A ona na to, že nie že by ma nemali radi, len mi jednoducho závidia. Závidia mi to, že nemám vlastne žiadne povinnosti a podobne. Ale nech mi niekto vysvetlí ako sa dá tieto dve veci spojiť dohromady pretože ja to neviem. Ešte som neprišla na to ako sa dá závisť s tým mám ťa rád spoji dohromady? Buď ma majú radi a teda mi nezávidia alebo ma nemajú radi a závidia mi. Takže v tomto jej neverím. Jednoducho dokopy to nejde. Potom som jej povedala, že nech sa nehnevá, ale som v Brazílii 3 mesiace aj niečo a ja vôbec nechodím von. Iba v sobotu aj to nie každú a že by som chcela chodiť viac von. Na to mi hovorí, že v tom mi vyhovieť nemôže. Hovorí mi, že čo budem robiť keď v decembri pôjdeme na dva mesiace na farmu, kde nie je internet a kamaráti tam žiadny nejdú. A toto mi akože chceli kedy oznámiť? Mne teraz v novembri, pomaly v polovici novembra povedia, že sa ide na dva mesiace na nejakú farmu kde nie je žiadny internet a podobne? To mi chceli oznámiť akože 5 minút pred odchodom? A oni si myslia, že ja akože dva mesiace nebudem telefonovať so svojimi rodičmi? Ako si to vlastne predstavujú? Ja sa nemôžem len tak zbaliť a ísť niekde na dva mesiace a nikomu sa za ten čas neozvať. Veď by moja rodina na Slovensku zošaleli. Tak s týmto zase ja nemôžem súhlasiť. Jednoducho na dva mesiace niekde nepôjdem a ešte teraz keď sú tu také vzťahy aké sú. A to by sa aj tak nikomu nepáčilo, na čele so mnou. Takže nie. Nakoniec sme volali prezidentke AFS pretože problémy sa nevyriešili. Keď prišla tak sme sa ešte rozprávali o tom všetkom a došli sme k tomu, že nikto nechce urobiť kompromis. Lenže ja som sa im prispôsobila ako som najlepšie vedela. Prispôsobila som sa im vo všetkom v čom som vedela. Už viac to jednoducho neviem a nemôžem súhlasiť s niečím takým ako je farma a ešte tam byť zavretá dva mesiace. To teda nie! A oni mi povedali, že nemôžu súhlasiť s tým ma púšťať viac von. Jednoducho nechceli urobiť kompromis. Takže padla otázka zmena rodiny. Aj tak neviem načo sa to pýtala pretože sama dobre videla, že inak to byť ani nemôže. Takže dobre, bude sa meniť rodina.
To čo ma vtedy zarazilo bolo to čo mi povedala prezidentka AFS. Povedala mi že ona nemá ani tušenia do akej rodiny ja vlastne pôjdem. Ako to, že ona nevie kam pôjdem? Ako to, že ona vlastne ani nevie kto by si ma mohol zobrať? Ako je to možné? Vysvetlí mi to niekto? Ona mi povedala, že tú rodinu bude musieť pohľadať a že rodín je málo, ktoré chcú výmenných študentov a v tomto meste ešte menej. A tak načo nás sem vlastne dávali? Načo sme išli do tohto mesta, keď tu skoro žiadne rodiny nechcú výmenných študentov? A ešte ako bude hľadať rodinu nech mi vysvetlí? Nech mi to vysvetlí, keď nemá ani tušenia kam pôjdem. A ešte mi povedala, že ona vlastne o tej rodine nebude vedieť nič. Tak ako ja. To hádam nie toto.
Ešte mi rozprávala, že nech si nemyslím, že budem meniť 6-krát rodinu. No tak to sa báť nemusí pretože ak táto tretia rodina nebude v pohode tak jednoducho sa na všetko už vykašlem a idem domov. Už toho tu mám plné zuby. Buď bude do tretice všetko dobré alebo idem domov.
Nakoniec teda padlo rozhodnutie, to že sa musím odsťahovať do piatku. Tak dobre. Celý týždeň som na ten piatok čakala ako na spasenie. Ten týždeň bol najhorší. Jednoducho sa už so mnou nebavili a podobne. Odpojili mi internet a zobrali mi kábel od počítača aby som sa nemohla vôbec pripojiť na internet. Po večeroch sa ma host mama pýtala či s nimi chcem ísť na večeru alebo zostanem radšej doma. Na večeru som išla, ale na jedenie som si nedala skoro nič. Bolo to tam divné. Veľmi divné a tak som nechcela pokúšať. Nie, že by som bola hladná, ale jednoducho som si nedala vlastne nič na viac. Keď som sa musela zbaliť tak vlastne som najskôr všetky darčeky chcela vrátiť aj keď by mi toho bolo ľúto vedela som, že sa nerozchádzame v najlepšom a bolo lepšie nerobiť si problémy na viac. Host mama mi povedala, že si to mám nechať, jediné čo jej mám dať je nabíjačka a telefón. Takže som si to teda nechala. Nakoniec sme sa rozlúčili asi takým spôsobom, že ma posadili do výťahu so všetkými vecami a povedali zbohom. Dokonca deti neboli prítomné a otec sa stále vypytoval kde je Náatalie, že veď už tam dávno mala byť. Vtedy si človek uvedomí, že chceli aby som odišla. Takže ma asi nemali moc v láske. No nevadí, po tých dňoch čo mi naozaj robili zo života peklo som bola aj ja celkom rada, že idem preč. Aj keď som odchádzala smutná, že to tak dopadlo a podobne. Bola som smutná z toho, že neviem kde vlastne idem a že sa budem musieť teraz sťahovať z jedného miesta na druhé a podobne. No, bola som rada v tom, že som vedela, že sa konečne vyspím a žiadny 10-ročný chlapec sa ma nebude vypytovať – are you stupid?- a podobne. No, vedela som, že to nebude pre mňa veľmi ľahké. Pretože si uvedomujem, že musím začať odznova. Budem znova začínať pokúšať sa tu žiť a byť znova šťastná. Znova musím pochopiť podstatu toho prečo som sem prišla. Podstatu toho na čo vlastne som si vybrala rok v inej zemi, pretože po týchto dňoch som jednoducho chcela ísť domov. Chcela som to už zbaliť a povedať, že končím. No, ako náhle som sa odsťahovala, nálada stúpla. A ja začínam chytať druhý dych. Začínam to tu znova vnímať pozitívnejšie. Nie úplne, ale verím, že všetko môže byť zas dobré. Verím tomu.
Takže treba začať odznova. Treba začať znova žiť a pritom neurobiť už viac tie chyby, ktoré som urobila teraz. Ale ako? To je otázka...
středa 27. října 2010
Prvé dojmy? Čo je rovnaké a čo iné?
Takže tých prvých dojmov je veľa. Ani to neviem nejako veľmi dobre opísať. Jednoducho prídete do inej krajiny a všetko je pre vás fascinujúce. Ja keď som sem priletela tak som na všetko pozerala tak dôsledne, všetko som chcela vidieť, všetko spoznať. Toto boli tie prvé dojmy veľmi pekné. No, prišlo aj to, že ste prišli do krajiny kde sú úplne odlišní ľudia. Odlišní ľudia, odlišný jazyk. To, že tí ľudia sú iní tak to zistíte po čase a nejako sa s tým stotožníte, no s jazykom sa stotožníte len vtedy keď mu konečne budete rozumieť. A tu môže nastať maličký problém. Na začiatku vám to ani nejako nepríde, že jednoducho nerozumiete. Každý akceptuje ten fakt, že ste sem ešte len prišli. No, po čase, po nejakom tom mesiaci vám to začne vadiť pretože ľudia na vás neberú ohľad, čo sa týka jazyka a jednoducho ignorujú to, že vy nerozumiete. To znamená, že sa pred vami rozprávajú v portugalčine a vlastne vy ničomu nerozumiete. Potom nastáva ten problém, že sa sťažujú na to ako sa s nimi nerozprávate. Ale ako sa môžete rozprávať? Po prvé nikto vám ten jazyk nenaleje do hlavy za týždeň a aj keď sa pokúšate rozprávať tak jednoducho konverzáciu v tom jazyku nemôžete viesť. No a aj vám už potom dosť začína vadiť, že neviete o čom sa bavia lebo väčšinou to je o vás. Aspoň u mňa to tak bolo v tej prvej rodine. V tej prvej rodine som bývala len dva týždne a jednoducho oni sa so mnou nerozprávali a keď sme obedovali alebo večerali tak viedli konverzáciu v portugalčine. Jasné, že po dvoch týždňoch som jednoducho nerozumela. To sa nedalo a potom nastal ten problém, kedy mi moja mama povedal, že ja si z jej bytu robím len hotel. No, ono to tak nebolo len jednoducho ako som sa mala zapojiť do konverzácie keď som ani nevedela o čom sa bavia. No, stále to bolo iba o mne. Keď si to teraz tak spätne prehrám tak jednoducho ma moc nemali radi. A doteraz to bude každý z tej rodiny brať len ako vašu chybu. Najlepšie je povedať, že áno majú pravdu a jednoducho sa snažiť to nejako zmeniť aj keď je to veľmi ťažké.
V tej druhej rodine som sa potom snažila ešte viac rozprávať v portugalčine aby nenastal taký istý problém, ale tam zas brali viac ohľad na to, že nerozumiem a stále mi rozprávali, že portugalčina je strašne ťažký jazyk a chválili ma za to, že dobre rozumiem a snažím sa rozprávať. Aj keď potom vám to tiež lezie na nervy pretože vy si to nemyslíte.
Tak tieto prvé dojmy s jazykom neboli moc pekné, no po čase začnete rozumieť a všetko začína byť pre vás ľahšie. Začnete sa s každým rozprávať a ani vám nepríde, že ste niekedy nerozumeli. Jednoducho zrazu prídete do obchodu a ani vám nepríde, že by vám mal niekto pomôcť. Všetko zvládnete konečne bez pomoci.
Potom začnete spoznávať ľudí a kultúru. Ľudia sú tu neskutočne temperamentní. Niekedy až neveríte svojím očiam. Ale Brazílčania sú neskutočne milí a neskutočne priateľskí. Každý chce byť s vami kamarát a každý chce o vás vedieť čo najviac. Niekedy sa až hanbíte lebo neviete, čo by ste sa spýtali vy ich. A oni majú neskutočne veľa otázok. Všetci Brazílčania sú neskutočne hrdí na to že sú Brazílčania. Keď sa v škole spieva hymna tak všetci spievajú o dušu. Keď sú tu voľby tak jednoducho sa nedá prehliadnuť, že sú tu voľby. Po uliciach ľudia behajú s vlajkami a transparentmi. Sú iní asi vo všetkom. Tak na prvý pohľad hneď u niekoho nezbadáte, že aha ten je Brazílčan, ale jednoducho povahovo sú iní. Sú temperamentní, otvorení. Nie sú takí konzervatívni ako my.
Napríklad Brazílčania si veľmi vážia toho keď im za niečo poďakujete. Ich to strašne poteší, keď im poďakujete aj za nejakú maličkosť. Zvykla som si tu ďakovať už aj za to, že ma pustia von a podobne a neuveriteľné, ale tým vidia, že si ich nejako vážite a nemajú s tým problém aj inokedy. Alebo sú takí, že im musíte stále volať, kde sa práve nachádzate. Moja mama má 38 rokov a ešte teraz voláva svojím rodičom keď ide niekde preč. Jednoducho oni potrebujú vedieť, kde sa nachádzate aj keď máte už skoro 18 a v podstate ste dospelý človek.
Tu trávia málo času učením a všetkými takýmito vecami. Tu sa stále zabávajú, chodia nakupovať a podobne. Áno aj nakupovať. Tu keď je piatok a sobota tak každého Brazílčana nájdete v shopping centre. No a tu sa trávi v shopping centre celý deň.
To, že sú hrdí na Brazíliu svedčí aj o tom, že vám rozprávajú ako všetko nájdem iba v Brazílii. Na začiatku vám to príde vtipné lebo tak takú šľahačku nájdem aj u nás doma, ale podľa nich ju nájdem len v Brazílii. No, aj tak ich musíte mať radi. Jednoducho sú to ľudia s veľkým srdcom.
Všetko ma čo sa len pozriete je iné. Inak sa tu ľudia stravujú, inak sa dokážu zabaviť a podobne.
V stravovaní to je celkom fajn pretože vždy na obed sa zíde celá rodina. Jednoducho aj cez týždeň sa o 12 obeduje. Tu sa škola končí okolo 11:30 a zo školy vás rodičia vyzdvihnú a idete sa spoločne naobedovať. Tu sa obedy nepodávajú tak ako u nás. Polievka a hlavné jedlo, ale tu vám kuchárka navarí viac druhov jedál a vy si vyberiete čo vám najviac chutí. Niekedy môže nastať problém, že vás budú nútiť jesť aj to čo vám vlastne vôbec nechutí, ale aspoň to treba ochutnať a ospravedlniť sa, že jednoducho vám to nechutí. :D
V tej druhej rodine som sa potom snažila ešte viac rozprávať v portugalčine aby nenastal taký istý problém, ale tam zas brali viac ohľad na to, že nerozumiem a stále mi rozprávali, že portugalčina je strašne ťažký jazyk a chválili ma za to, že dobre rozumiem a snažím sa rozprávať. Aj keď potom vám to tiež lezie na nervy pretože vy si to nemyslíte.
Tak tieto prvé dojmy s jazykom neboli moc pekné, no po čase začnete rozumieť a všetko začína byť pre vás ľahšie. Začnete sa s každým rozprávať a ani vám nepríde, že ste niekedy nerozumeli. Jednoducho zrazu prídete do obchodu a ani vám nepríde, že by vám mal niekto pomôcť. Všetko zvládnete konečne bez pomoci.
Potom začnete spoznávať ľudí a kultúru. Ľudia sú tu neskutočne temperamentní. Niekedy až neveríte svojím očiam. Ale Brazílčania sú neskutočne milí a neskutočne priateľskí. Každý chce byť s vami kamarát a každý chce o vás vedieť čo najviac. Niekedy sa až hanbíte lebo neviete, čo by ste sa spýtali vy ich. A oni majú neskutočne veľa otázok. Všetci Brazílčania sú neskutočne hrdí na to že sú Brazílčania. Keď sa v škole spieva hymna tak všetci spievajú o dušu. Keď sú tu voľby tak jednoducho sa nedá prehliadnuť, že sú tu voľby. Po uliciach ľudia behajú s vlajkami a transparentmi. Sú iní asi vo všetkom. Tak na prvý pohľad hneď u niekoho nezbadáte, že aha ten je Brazílčan, ale jednoducho povahovo sú iní. Sú temperamentní, otvorení. Nie sú takí konzervatívni ako my.
Napríklad Brazílčania si veľmi vážia toho keď im za niečo poďakujete. Ich to strašne poteší, keď im poďakujete aj za nejakú maličkosť. Zvykla som si tu ďakovať už aj za to, že ma pustia von a podobne a neuveriteľné, ale tým vidia, že si ich nejako vážite a nemajú s tým problém aj inokedy. Alebo sú takí, že im musíte stále volať, kde sa práve nachádzate. Moja mama má 38 rokov a ešte teraz voláva svojím rodičom keď ide niekde preč. Jednoducho oni potrebujú vedieť, kde sa nachádzate aj keď máte už skoro 18 a v podstate ste dospelý človek.
Tu trávia málo času učením a všetkými takýmito vecami. Tu sa stále zabávajú, chodia nakupovať a podobne. Áno aj nakupovať. Tu keď je piatok a sobota tak každého Brazílčana nájdete v shopping centre. No a tu sa trávi v shopping centre celý deň.
To, že sú hrdí na Brazíliu svedčí aj o tom, že vám rozprávajú ako všetko nájdem iba v Brazílii. Na začiatku vám to príde vtipné lebo tak takú šľahačku nájdem aj u nás doma, ale podľa nich ju nájdem len v Brazílii. No, aj tak ich musíte mať radi. Jednoducho sú to ľudia s veľkým srdcom.
Všetko ma čo sa len pozriete je iné. Inak sa tu ľudia stravujú, inak sa dokážu zabaviť a podobne.
V stravovaní to je celkom fajn pretože vždy na obed sa zíde celá rodina. Jednoducho aj cez týždeň sa o 12 obeduje. Tu sa škola končí okolo 11:30 a zo školy vás rodičia vyzdvihnú a idete sa spoločne naobedovať. Tu sa obedy nepodávajú tak ako u nás. Polievka a hlavné jedlo, ale tu vám kuchárka navarí viac druhov jedál a vy si vyberiete čo vám najviac chutí. Niekedy môže nastať problém, že vás budú nútiť jesť aj to čo vám vlastne vôbec nechutí, ale aspoň to treba ochutnať a ospravedlniť sa, že jednoducho vám to nechutí. :D
středa 13. října 2010
Trošku zlý začiatok mesiaca
Môj tretí mesiac sa nezačal zrovna najlepšie ako by som čakala. Možno tým, že tieto dva mesiace boli také v celku pokojné. No, neboli úplne pokojné, ale jednoducho sa všetko dávalo do poriadku pekne za niekoľko dní.
No, ale tento mesiac sa nezačal ružovo. Ani náhodou. Možno je to tým, že som mala na konci septembra meniny a neviem ani prečo jednoducho mi to prišlo trošku ľúto. Zrazu som si uvedomila, že som tu sama a mi to prišlo ľúto. Všetci čo sú na Slovensku mi gratulovali a tu si jednoducho nikto ani nespomenul ako keby som neexistovala. Nie, že by som chcela aby si spomenuli, ale jednoducho si v takej chvíli uvedomíte, že ste tu sami. Na nejakú chvíľu rozmýšľate, že načo ste sem vlastne išli. Uvažujete nad tým, že ste si vymysleli tú najväčšiu blbosť na svete a teraz by ste sa najradšej zbalili domov. No, po nejakej hodinke vás to zas prejde a zrazu začnete konečne uvažovať trošku normálne. Začnete rozmýšľať nad tým akí ste sprostí, že ste povedali, že by ste išli domov. Zrazu si hovoríte, že veď na to ste sem išli nie? Išli ste sem na to aby ste prekonali samých seba nie? Aby ste sebe a všetkým vo vašom okolí dokázali, že vy zvládnete všetko. Áno presne na to som sem išla. Aby som zvládla úplne všetko. Jasné, že niektoré dni to nejde, niektoré dni mi je jednoducho neskutočne smutno a hovorím si, že tie dni idú strašne pomaly, ale potom príde zas obdobie kedy si hovorím, páni to už sú dva mesiace. No, jedno viem, že keby mi niekto povedal, že sa môžem teraz hneď zbaliť a ísť domov tak nepôjdem. Jednoducho by som nešla. To by som potom bola naštvaná na samú seba, že niečo takého nezvládnem. Jednoducho keď som si doma vydobyla rok v Brazílii tak ja ho tu aj zvládnem. A ono tu je super, jednoducho mám neskutočne dobrú rodinu, za ktorú som vďačná lebo tak nebyť takej dobrej rodiny asi by mi nebolo tak dobre ako mi je. Mám super kamarátku, ktorá mi pomáha ako len môže a jasné, že mám Natalie. Natalie je moje srdiečko. Je to AFS councelar a je neskutočne super. Zbožňujem ju. Pomáha mi a neskutočne. Len z času na čas máte takú dosť na nič náladu. Ale to prejde. Za pár hodín, možno dní ste úplne v pohode. Znova sa tešíte z toho kde ste a užívate si to, že nemusíte upratovať a vlastne nemusíte nič robiť len sa starať samí o seba.
Keď sa konečne to obdobie môjho maličkého smútku dalo do poriadku tak sa zas začalo kaziť niečo iné. Jednoducho moja predchádzajúca mama je prezidentkou AFS a tak ju vídavam častejšie ako by som chcela. Ono je to tým, že ona je tak strašne „optimistický“ človek, že mi to jej správanie dobre lezie na nervy. A keďže ona vo všetkom vidí problém tak som sa od nej v poslednej dobe toho napočúvala strašne veľa. To bolo iba to, že ja nehovorím po portugalsky a mám veľké problémy a podobne lebo všetci hovoria po portugalsky len ja nie. Nadáva mi aj za to, že nemám rada fazuľu a že načo som išla do Brazílie keď nemám rada fazuľu? Nikdy vraj nebudem Brazílčanka. A kto hovoril, že ja chcem byť Brazílčanka. Ja som Slovenka a hotovo. Jednoducho aj keď tu žijem už dva mesiace a budem tu ešte dlho, tak ja asi nebudem nikdy Brazílčanka, jednoducho môj domov je na Slovensku a to nič nezmení. Aj keď mi tu je dobre tak toto nebude nikdy môj domov a nech robím čokoľvek tak stále sa tu cítim len ako keby do počtu. Ani nie tak do počtu ako v tej predchádzajúcej rodine, ale tak sú dni kedy jednoducho vidím, že ja k ním nepatrím ako člen rodiny. Berú ma viac menej ako nejakého kamaráta, ktorý tu s nimi býva a podobne. Dokonca im nemusím hovoriť ani mama a otec aj keď oni si to dosť zaslúžia. Sú proste dni kedy to vidíte, že ja som tu s nimi, ale len na jeden rok, nič viac. No, ale vráťme sa k mojej bývalej mame. A toto všetko bolo v jednom kuse. Jednoducho sme išli pre moju sestru na angličtinu a jasné, že sme stretli moju bývalú mamu. Jasné, že tá sa postavila k autu a hneď spustila. Moja terajšia mama mi potom hovorí, že to nie je pravda, že ja hovorím po portugalsky veľmi dobre a že si z toho nemám nič robiť. Vraj, že veď ona so mnou nežije. Ale aj tak vás to štve, že len ju stretnete a už hneď na vás spustí jak keby neviem čo ste spravili. Po čase som začala robiť to, že som ani okno na aute nechcela otvoriť a mama mi hovorí, že aspoň by si ju mohla pozdraviť nie? A ja na to, že veď zas mi bude nadávať, kto to má počúvať. No, mama sa zasmiala a aj tak mi nakázala otvoriť to okno a zamávať jej. Ach jaj.
Nakoniec som musela ísť k nej domov na AFS večeru. Ešte pred tým stihla poslať výhražný e-mail rodičom, že to stretnutie bude iba v portugalčine. Jasné, že sa moja mama hneď zasmiala a dala mi to prečítať. No, tak hey bolo to v portugalčine. Asi polovica toho stretnutia. Celé som to tam pretrpela, ale tak rozprávala som po portugalsky. Nakoniec na druhý deň sa dozvedám, že som od nej dostala pochvalu lebo vraj hovorím po portugalsky lepšie ako ostatní študenti. Som vyvalila oči a doteraz tomu dosť neverím lebo tak ona aby niečo pochválila? A ešte mňa? To sa mi nezdá. Nakoniec keď sa vyriešilo toto tak som sa akosi menej začala baviť s mojou sestrou. Ja neviem, ale keď ona má niekedy také nálady, že by som jej za to najradšej vynadala. Proste ma to strašne trápi lebo tak potom si človek myslí, že niečo zlé urobil on. A ja som sa jej to aj pýtala, že či je na mňa nejako nahnevaná alebo čo ale povedala, že nie. Ale niekedy by som jej za tie nálady najradšej vynadala. Ale nemôžem a v tomto sa musím strašne premáhať. Normálne mi začína chýbať, že si nemôžem povedať svoj vlastný názor. Jednoducho vždy to ja tak v tichosti presedím alebo tak. Lebo tak keby niečo poviem, tak sa asi na druhý deň sťahujem. A to nechcem. Mám ich veľmi rada na to aby som sa sťahovala. Takže som ticho.
A keď už zas bolo všetko v pohode tak čo sa nestane? Zas som chorá. Ja som tu chorá každý jeden mesiac. Toto už nie je normálne aby som ja bola každý jeden mesiac chorá. A každý jeden mesiac stále to isté. To sa mám akože pripraviť, že najbližších 7 mesiacov budem ešte sedemkrát chorá? Tak ďakujem pekne.
No, na začiatok tohto mesiaca celkom perné dni. Dúfam, že sa to všetko dá nejako do poriadku lebo chorá nechcem byť a to so sestrou beriem tak trošku športovo lebo tak zas nedá sa rozprávať stále. Každý potrebuje aspoň chvíľu byť sám. Aspoň tú chvíľočku. A ja ju mám rada, všetko, ale tak keď ste s niekým dlho tak si po čase začnete trošku navzájom liezť na nervy, ale tak to by malo zas po čase prejsť. Všetko chce čas. A ja tu mám ešte veľa času takže hádam, sa nič nepokazí. Dúfam, že s touto rodinou to bude takéto stále lebo ich mám rada a nechce sa mi meniť rodinu. Už raz som to zažila. Aj keď som nakoniec bola dosť rada, že idem preč. No, teraz si zase môžem povedať, že sa teším z toho kde som a ani náhodou by som nešla domov. Veď komu by sa doma chcelo upratovať? Mne veru nie a tu to robiť nemusím. Teda v nedeľu si musím upratať posteľ, ale to je asi všetko. Takže na to všetko je tu neskutočne dobre.
Dourados
Moja prvá AFS orientácia bola presne 17-19.septembra. Na jednu stranu som sa tam tešila, ale na druhú stranu sa mi tam neskutočne nechcelo. Nechcelo sa mi tam kvôli tomu, že to bolo v Dourados a bolo nám povedané, že budeme bývať v rodine. Moja prvá reakcia bola môj bože.
Cestovali sme autobusom pretože aj keď to bolo najbližšie mesto k Campo Grande tak sa cestovalo približne 3 hodiny. Takže som celú cestu pečlivo prespinkala. Keď sme dorazili do Dourados tak nás tam čakala nejaká pani z AFS. Ja neviem presne kto to bol pretože ja som taký typ človeka čo sa neskutočne o všetko zaujíma, že takáto vecička mi bola dosť jedno. Hlavne, že nás tam niekto čakal. Najlepšie bolo, že nás bolo šesť a mali sme sa natlačiť do štvormiestneho auta. To ste mali vidieť. :D
Nakoniec nás teda zaviezla k rodine kde my z Campo Grande sme mali bývať. Akože ešte som len vystúpila z auta už mi šváby behali po nohami. Ja som na ne pozerala, že to čo je? Hádam to doma mať nebudú. No tak v tom som sa netrafila. Mali ich doma v kúpeľni. Neskutočné. Som rada kde bývam. No a tak nás tam nechala u tej rodiny aby sme sa vybalili a najedli a že ráno po nás príde. Izba mala 3x3 metre a bývali sme tam tri tak si viete predstaviť čo to bolo. O kúpeľni radšej hovoriť ani nebudem lebo tak konverzáciu so švábmi som jednoducho nezvládla. Nakoniec sme teda čakali dokedy nám pripravia večeru aby sme mohli ísť spať. Ešte tam prišli ďalší študenti z nejakého iného mesta. Tí nám tam rozprávali ako keď sa sprchovali mali v kúpeľni žabu. Som bola dosť rada, že tam boli iba šváby.
Ráno sme išli na stretnutie AFS. Tak to stretnutie trvalo celý deň a ja neviem, ale mňa to nudilo. Celý jeden deň sme sedeli v zasadacej miestnosti a stále sa nás vypytovali či máme radi Brazíliu. Tak keď sa ma to spýtali prvýkrát tak som odpovedala, ale po nejaký piaty som už začínala chytať nervy. Nestačí sa to spýtať len raz? To bolo stále o tom istom. A páči sa ti Brazília? A máš nejaké problémy? No a keď ste odpovedali, že všetko je tu super a nemáte žiadne problémy tak na vás pozerali ako keby ste prišli z inej planéty. Potom neskôr mi povedali, že je to zvláštne lebo ževraj prvé mesiace má každý nejaké problémy. No a keď poviem, že nie tak tomu jednoducho neveria. Ale ja ich fakt nemám. No, to je jedno. Tak celý deň sme sedeli v tej zasadacej miestnosti a konverzovali. Najlepšie bolo, že sme to stretnutie mali mať v portugalčine, ale v portugalčine bolo asi iba hodinu. A to som sa toho napočúvala, že aké budem mať problémy na tom stretnutí lebo nebudem rozumieť. Tak rozumeť som rozumela a dokonca viac ako poniektorí a aj tak to bolo potom v angličtine.
Večer sme išli na spoločnú večeru. Jansé, že my sme museli ísť na pizzu. Najlepšie bolo, že moja predošlá mama mi hovorí: „ Michaela dnes budeš papať čokoládovú pizzu.“ A ja na ňu pozerám , že no nič nového pod slnkom. Ja som takú už jedla a keby len raz.
Na to, že to bolo AFS stretnutie som sa tam neskutočne nudila. Tá AFS orientácia čo bola pred odjazdom v Čechách bola stokrát lepšia. Neviem tu ma celý čas len bolel zadok a proste ste tam po dvoch hodinách sedeli úplne bez nálady. No, takéto stretnutia majú len jednu výhodu a tú, že spoznáte za nových ľudí alebo sa stretnete s tými čo ste ich naposledy videli v Sao Paule na letisku. Ak ja moju kamarátku z Talianska a sme boli obe neskutočne rady, že sa vidíme po takom dlhom čase. Aspoň niečo.
Cestovali sme autobusom pretože aj keď to bolo najbližšie mesto k Campo Grande tak sa cestovalo približne 3 hodiny. Takže som celú cestu pečlivo prespinkala. Keď sme dorazili do Dourados tak nás tam čakala nejaká pani z AFS. Ja neviem presne kto to bol pretože ja som taký typ človeka čo sa neskutočne o všetko zaujíma, že takáto vecička mi bola dosť jedno. Hlavne, že nás tam niekto čakal. Najlepšie bolo, že nás bolo šesť a mali sme sa natlačiť do štvormiestneho auta. To ste mali vidieť. :D
Nakoniec nás teda zaviezla k rodine kde my z Campo Grande sme mali bývať. Akože ešte som len vystúpila z auta už mi šváby behali po nohami. Ja som na ne pozerala, že to čo je? Hádam to doma mať nebudú. No tak v tom som sa netrafila. Mali ich doma v kúpeľni. Neskutočné. Som rada kde bývam. No a tak nás tam nechala u tej rodiny aby sme sa vybalili a najedli a že ráno po nás príde. Izba mala 3x3 metre a bývali sme tam tri tak si viete predstaviť čo to bolo. O kúpeľni radšej hovoriť ani nebudem lebo tak konverzáciu so švábmi som jednoducho nezvládla. Nakoniec sme teda čakali dokedy nám pripravia večeru aby sme mohli ísť spať. Ešte tam prišli ďalší študenti z nejakého iného mesta. Tí nám tam rozprávali ako keď sa sprchovali mali v kúpeľni žabu. Som bola dosť rada, že tam boli iba šváby.
Ráno sme išli na stretnutie AFS. Tak to stretnutie trvalo celý deň a ja neviem, ale mňa to nudilo. Celý jeden deň sme sedeli v zasadacej miestnosti a stále sa nás vypytovali či máme radi Brazíliu. Tak keď sa ma to spýtali prvýkrát tak som odpovedala, ale po nejaký piaty som už začínala chytať nervy. Nestačí sa to spýtať len raz? To bolo stále o tom istom. A páči sa ti Brazília? A máš nejaké problémy? No a keď ste odpovedali, že všetko je tu super a nemáte žiadne problémy tak na vás pozerali ako keby ste prišli z inej planéty. Potom neskôr mi povedali, že je to zvláštne lebo ževraj prvé mesiace má každý nejaké problémy. No a keď poviem, že nie tak tomu jednoducho neveria. Ale ja ich fakt nemám. No, to je jedno. Tak celý deň sme sedeli v tej zasadacej miestnosti a konverzovali. Najlepšie bolo, že sme to stretnutie mali mať v portugalčine, ale v portugalčine bolo asi iba hodinu. A to som sa toho napočúvala, že aké budem mať problémy na tom stretnutí lebo nebudem rozumieť. Tak rozumeť som rozumela a dokonca viac ako poniektorí a aj tak to bolo potom v angličtine.
Večer sme išli na spoločnú večeru. Jansé, že my sme museli ísť na pizzu. Najlepšie bolo, že moja predošlá mama mi hovorí: „ Michaela dnes budeš papať čokoládovú pizzu.“ A ja na ňu pozerám , že no nič nového pod slnkom. Ja som takú už jedla a keby len raz.
Na to, že to bolo AFS stretnutie som sa tam neskutočne nudila. Tá AFS orientácia čo bola pred odjazdom v Čechách bola stokrát lepšia. Neviem tu ma celý čas len bolel zadok a proste ste tam po dvoch hodinách sedeli úplne bez nálady. No, takéto stretnutia majú len jednu výhodu a tú, že spoznáte za nových ľudí alebo sa stretnete s tými čo ste ich naposledy videli v Sao Paule na letisku. Ak ja moju kamarátku z Talianska a sme boli obe neskutočne rady, že sa vidíme po takom dlhom čase. Aspoň niečo.
pondělí 27. září 2010
Ach tá Brazília
Tá Brazília je neuveriteľná. Človek by si niekedy myslel, že tu už po dvoch mesiacoch nič zaujímavého nezažije. No, strašne sa mýlil. Hlavne pokiaľ má takú rodinu ako ja. Čo vám budem hovoriť.
Som tu už dva mesiace a každý jeden deň ma vedia prekvapiť. To, že každý jeden deň na večeru papáme pizzu alebo sendvič tak to nie je nič nového. Len si pamätám ako som sa na sebe ešte pred mesiacom smiala. Vždy mi dali do ruky menu a vyber si pizzu. Já som vám to tak zdvorilostne prelistovala a tvárila som sa že čítam. No, po piatich minútach som to vždy vzdala a zahlásila vetu: „ ja tomu nerozumiem.“ Jasné, že všetci výbuch smiech lebo ja som sa tvárila vždy tak strašne vážne ako keby som tomu rozumela. Raz sa mi dokonca stalo, že som chcela minerálku a namiesto toho som si objednala čistú vodu, ktorú z duše neznášam. Aj to sa stáva, no našťastie túto fázu pobytu už mám úspešne za sebou. Napríklad ešte donedávna som jedávala iba syr. To bolo preto, lebo som si zapamätala ako sa povie syr, ale to ako sa povie šunka som si akosi nevedela zapamätať takže som mala oddelenú stravu. Ale aj to už mám za sebou. Našťastie lebo tak už ma to nebavilo.
No, neskutočne ma dojímajú tiež naše nedeľné obedy. Nedeľa je jediný deň kedy majú chyžné voľno tak by sme si mali akože variť samy. Takže tu to funguje asi tak, že načo špiniť takú krásnu kuchyňu keď si môžeme jedlo objednať alebo zájsť do reštaurácie. Priznám sa, že ja som ešte nevidela moju brazílsku mamu variť. Teda hey videla, ale to boli hranolky z mrazničky. Aj keď to som sa tiež čudovala, že my niečo takého budeme jesť. To keď je tu niečo takého na večeru tak ja oslavujem.
Na tejto rodine ma najviac bavia nákupy. To vykúpime celý obchod a ideme domov. A to myslím doslovne. To jeden deň sme išli do takého obchodu, kde má stánok strašne veľa krajín sveta. Aj Česká Republika tam mala stánok. Ale Slovensko nie, veď načo. No, jasné, že my sme to vykúpili a išli domov. Tak veď človek si pomyslí, že ideš tam raz za čas tak si toho kúpiš „viac“. No my sme tam išli o dva dni znova. To som pozerala, že čo tam zas chcú. Tak dobre, no zas sme vykúpili celý obchod a išlo sa domov, ale keď sme tam boli zas o dva dni znova tak to už som prevracala očami, že čo tam zas chcú. Jasné, že znova nakupovali ako keby tam boli po prvýkrát. Niekedy si pripadáte dosť divne keď idete s nimi na nákup. To keď sme odtiaľ vychádzali tak som si pomyslela, že ešte raz tam pôjdeme a ja si to pôjdem rovno hodiť. Najlepšie je, že vždy sme išli na ochutnávku syrov, ale keď sme tam boli už po tretíkrát tak nám už nechceli dať ochutnať. No, ja sa nečudujem.
Ale inak sa to v podstate celkom dá. Potom v tých ostatných veciach je tá rodina celkom normálna. Taká typická brazílska rodina. Povedia ti, že o šiestej ideme preč a vaša brazílska mama sa ešte len o šiestej ide osprchovať.
Kaderníčka je dve minúty pešo, ale vy musíte ísť autom pretože je to ďaleko.
Jediné čo je nevýhoda a pre mňa dosť zvláštne, že musím každý štvrtok chodiť na katechizmus a modliť sa ruženec, ktorý som doteraz nevedela a teraz ho musím zvládnuť v portugalčine. No, tým ako sa ku mne správajú tak to nejak presedím a hotovo. Nikdy by som si nemyslela, že ja niečo takého budem chodiť a ešte v takom mladom veku. :D
A čo škola? Tak tam je to nuda ako vždy. Začala som písať trošku aj testy aby sa nepovedalo, že to tam iba prespím. No, na to všetko celkom ok. Raz sme písali test z chémie a ja som dostala dosť dobrú známku. Tak dve otázky som mala zle, ale to som vôbec nevedela preložiť. V podstate som im nerozumela. A po hodine sa ma všetci pýtajú, že ako to že mám takú dobrú známku. Koľko som sa na to učila a tak. Ja na nich pozerám, že moji milí ja som došla do triedy a zistila, že mi niečo píšeme. A knihu som vôbec neotvorila. Ani ju asi tak skoro neotvorim. Totiž tá chémia je tak strašne nudná, že ten profesorov hlas neskutočne uspáva. Ale tak celkom sa to dá. Raz som bola vyhodená z hodiny angličtiny lebo som spolužiakovi poradila celý test z angličtiny a keď sa ho profesor pýtal ako je to možné, že to označil správne a on z tej angličtiny nič nevie. Hups.
Ale tak inak to tu je v pohode. Ja si nesťažujem, niekedy mám pocit, že ten čas tu ide až moc rýchlo a že mi už zostáva iba nejakých 8 mesiacov do návratu domov a niekedy mám pocit, že sa to tu všetko tak neskutočne vlečie, že až. Niekedy mi je tak dosť smutno lebo tak dva mesiace je pre mňa už dosť dlhá doba, ale niekedy mám pocit, že je všetko ok. Lebo je to tým ako sa ku mne správa tá rodina a ja som vďačná za takú rodinu, no predsa len vám je smutno aj za tou vašou ozajstnou. Za tou pravou, ktorá vás objíme keď vám je najhoršie a podobne. Lebo tak aj keď vás tá rodina má rada tak nikdy vás neobjíme s takou láskou ako tá vaša. Ale na to všetko tu je dobre. Jedno, ale viem, že nebyť takej rodiny ako mám ja by mi bolo asi desaťkrát viac smutno ako mi je teraz.
sobota 4. září 2010
Sao Paulo
Do Sao Paulo som letela koncom augusta. Musím povedať, že som si to neskutočne užila. Tak ako sa má. Priletela som tam asi tak o siedmej ráno. Takže celý deň pred mnou. Bývala som u sesternice mojej exmamy. Bol to taký malinký domček, ale za to pekný. Hneď ako so prišla ma zobrala do obchodu. Bola to taká nie chudobná štvrť, ale na Sao Paulo chudobnejšia. Obchodík bol maličký, musela som si ho odfotiť lebo to sa často nevidí. Všetkým ma predstavila a zas nastal problém alá Juhoslávia a Československo. No čo už. Mohla by som si na to už zvyknúť. Po tom ako sme boli v obchodíku ma zobrali do centra. Bolo prekrásne. Také veľké. To som ešte nevidela. Keď som bola na streche najvyššej budovy tak som videla naozaj všetko. Bolo na jednej strane také nádherné, na druhej strane ste videli, že tam nežijú iba bohatí ľudia. Keď ste išli ďalej tak ste natrafili na štvrť kde sa dalo neskutočne výhodne nakúpiť. Lenže bolo tam strašne veľa ľudí a to mi rozprávali, že počas Vianoc sa tam nedá nakupovať pretože to je doslovne hlava na hlave. Ukázali mi najväčší obchod s ovocím. Tam ste našli všetko. Akékoľvek ovocie ste chceli to ste tam našli. Nikdy by som si nepomyslela, že nájdem v Brazílii nektarinky a marhule. Dokonca som sa raz spýtala čo to je za ovocie a nikto mi nevedel povedať. Doteraz som sa nedozvedela čo to bolo zač. No nevadí. Keď som došla domov tak som bola dosť unavená a to ma čakal ešte futbalový zápas. Presne tak ja som bola na futbalovom zápase. A musím povedať, že bolo super. Teraz vám už nepoviem kto hral proti komu lebo s tým som mala trošku problém aj keď som tam sedela. Jediné čo som vedela bolo to, že držíme palce tým v zelenom a to len preto lebo skoro všetci v hľadisku mali oblečené zelené dresy. No, ja som nemohla z tých poslíčkov, ktorí nosili po celom štadióne pitie a niečo na jedenie. Boli celkom vtipní. Najlepšie na tom zápase bolo to, že sme prehrali. No, ja som si ten zápas užila dostatočne, ale zo mňa fanúšik nikdy aj tak nebude. Na Brazíliu nemám.
Na druhý deň mi poukazovali trošku okolité štvrte. Celkom pekné až na tie úplne chudobné štvrte. To bolo ako vo filme. Ešte v živote som také štvrte nevidela. To boli také domčeky, ktoré sa každú chvíľu mohli rozpadnúť. Keď ste išli okolo nich tak ste si hovorili, že takto dopadnúť určite nechcem. Mi rozprávali, že tí ľudia často nemajú elektriku a v celom byte majú po členky vodu a podobne. No fakt by som tak nikdy nechcela dopadnúť. Aj keď sa mi smiali keď som povedala, že je to famózne. No, pre mňa to bolo pretože som to ešte nikdy nevidela. Večer ma zobrali na ACAÍ. To je niečo ako zmrzlina a drť dokopy. Bolo to neskutočne dobré, ale tak čo mne tu nechutí. Len toho bolo strašne veľa. Ale fakt to bolo super.
Posledný deň som bola pozrieť nákupné centrum. Tak ja som vykúpila asi všetky obchody pretože tie ceny čo som videla. No, nekúp to. Stálo to za to len som mala maličký kufor takže až toľko som toho nakúpiť nemohla. Škoda. Keby môžem tak vykúpim asi všetko. A tie čokolády čo tam mali. No, tie boli neodolateľné. Mňam. Potom som bola ešte v parku, ktorý bol neskutočne dlhý. Bola som tam asi 2 hodiny aj niečo a prešla som len polovicu. Ale viem si predstaviť, že keby bývam v Sao Paulo tak tam chodím často lebo tam sa dalo bicyklovať a korčuľovať a podobne. Veľa ľudí tam bolo len tak na piknik a podobne. Páčilo sa mi tam. Nakoniec ma učili tancovať sambu a podobne. Sambu som si zamilovala. Naozaj je to niečo pre mňa. Keby môžem tak tam zostanem ešte pár dní naviac.
Na Sao Paule ma najviac zaujalo to, že ste išli hodinu autom a stále ste boli v Sao Paule. Alebo to, že keď ste boli autom v horšej štvrti tak také ako pásy a svetlá neplatili, ale hneď ako ste prišli do lepšej tak si všetci povinne zapínali pásy a zasvecovali svetlá. Pre mňa to bolo dosť vtipné. No musím povedať, že všetkým to neskutočne trvá a tam vám každý presne o šiestej pozeral telenovelu. To bolo strašné. Jednoducho nič sa nerobilo a všetci sedeli pri telke. Som sa vtedy dosť nudila.
No, na to všetko to bolo super a som rada, že som to videla. Aj keď bývať by som tam asi nechcela. Je príliš veľké a na to všetko také plné áut a špinavé. Ja radšej v menšom.
Už mesiac
Mesiac je za mnou. Neviem čo mám povedať. Asi len toľko, že som si myslela, že mi ubehne oveľa pomalšie. Počas posledných dvoch týždňov som mala strašne málinko voľného času. Najskôr mi bolo oznámené, že musím zmeniť rodinu. Prvý moment keď som to počula ma hneď napadlo to, že moja rodina so mnou nie je spokojná alebo niečo na ten spôsob. No moja teraz exmama mi povedala, že to nie je pravda. Vraj so mnou nie sú žiadne problémy a vraj som strašne zlatunké dievčatko. No, tak ďakujem, ale to mi moc nepomôže k tomu aby som sa nesťahovala. Povedala mi, že v podstate ona má menšie problémy tak bude lepšie ak sa nasťahujem k druhej rodine. Tak dobre teda, veď čo iné mi zostáva.
K novej rodine som sa nasťahovala presne za týždeň. Ešte v priebehu toho týždňa ma jasné, že tá nová rodina zobrala so sebou na oslavy a tak aby sme sa trošku spoznali. Nakoniec som vlastne zistila, že ich poznám lebo som raz bola na ich narodeninovej oslave. V duchu som si trošku vydýchla lebo som sa strašne bála čo to bude za rodinu. Nakoniec mám sestru, brata a 5psov, 2 myši a jedného papagája. Psíkovia sú super, hlavne jeden malinký pudel. Si ma celkom obľúbil. Myši našťastie moc nevidím lebo ich má brat v izbe. No, papagáj je strašný. Celý čas vykrikuje oi (ahoj) alebo pištíí. Už viem, že papagája nikdy nechcem mať. Každému tu v rodine lezie na nervy len otec si ho nosí ako najlepšieho kamaráta. Sú to početná rodinka :D. Nasťahovala som sa v piatok aby som sa stihla vybaliť a podobne lebo ráno vstávať do školy by bolo hrozné. Jasné, že bol piatok a my sme išli na nejakú ďalšiu narodeninovú oslavu. Každý jeden piatok je nejaká narodeninová oslava. Musím sa ospravedlniť, ale ja už fakt neriešim to kto oslavuje. To je samý bratranec a sesternica a podobne. Kto to má všetko počítať. Jednoducho prídem, zablahoželám, najjem sa a idem o pol noci domov. Nič viac neriešim :D.
Musím povedať, že mám túto rodinu strašne rada. Aj keď som mala tú rodinu predtým rada tak tu sa cítim lepšie. Ono je to aj tým, že bývať s dvomi bratmi bolo niekedy dosť desné. A tu mám nakoniec sestru, s ktorou si dobre rozumiem a brata, ktorý nevie moc dobre po anglicky tak sa na seba len usmievame. Otec je celkom fajn a musím povedať, že tá jeho angličtina nemá chybu. Keď mi niečo chce povedať tak to najskôr 5 minút počujete éééééé,áááááá,ííííí a nakoniec sa vás niečo spýta a vy rozumiete, ale sestra si neodpustí povedať mu ako to bolo gramaticky na úrovni jej brata. :D Najlepšie je keď sa spýta strašne zle. Napríklad raz sa ma spýtal:“ Do you like kitchen?“ všetci na neho pozerali, že ako to vlastne myslel a nakoniec sme zistili, že to malo byť chicken. No, aj tak som sa smiala najviac vtedy keď sme sedeli v reštaurácii a nevedel ako sa povie po anglicky krava tak sme na seba mééékali... :D S ním je zábava. Mama tá po anglicky vôbec nevie takže s tou je zábava ešte väčšia. No, to tu funguje anglicko- portugalský slovník alebo taká vtipná mimika. No, mama je na mňa strašne dobručká až niekedy neviem či si to zaslúžim. V prvú nedeľu keď mi prišla do izby tak mi dala do ruky približne 10 eur, že vreckové. Som sa jej to snažila asi hodinu vyhovoriť, ale skončilo to u toho, že som jej dcéra takže si to zoberiem a hotovo. A podobne. Najlepšie je keď mi povedia, že oni mi to kúpia lebo, že veď som tu na rok a to by moji rodičia skrachovali. No, fajn len takto zas nič neminiem alebo respektíve miniem na hovadiny. Niekedy neviem čo mám spraviť aby som sa im za to všetko odvďačila. No, snažím sa poslúchať a podobne. Aj keď upratovať zrovna nemusím, ale tak snažím sa poslúchať. Zatiaľ mi to ževraj ide :D
Tam kde teraz bývam je to super lebo konečne mám aj vlastný bazén s veľký krbom na grilovanie. To by mi chýbalo. :D mne sa tento byt páči lebo mám izbu dvakrát takú veľkú ako predtým a už nemám len jednu chyžnú, ale hneď tri. No, komu by sa tu nepáčilo. No, najlepšie na tom je, že mi všetci vravia aká prídem lenivá domov. Ale, čo treba si to tu užiť ako sa dá. No nie??? Hmm a najviac čo na tejto rodine zbožňujem sú tie ich večer. Buď je to každý jeden deň pizza alebo bob. Tu nič iného nejedia.
Som zvedavá dokedy mi to bude ako tak chutiť. Dúfam, že keď prídem domov tak ma niekto bude chcieť naštvať tým, že ma pozve na pizzu. Už mi to pár ľudí navrhlo. Mám taký pocit, že im ju otrieskam o hlavu. Ale inak sa mi páčia tie večere. To vojdete do reštaurácia a každý čašník vás zdraví ako starý známy. To keď som bola takto po prvýkrát tak som kukala na nich jak puk. Ale teraz už aj mňa zdravia ako nič. Aj keď povedzme si narovinu, že mať pizzu každý jeden deň je v celku strašé. Aspoň, že na obed majú niečo iné. No, konečne som sa dožila toho, že táto rodina má na obed aj niečo iné ako len mäso, ryžu a fazuľu. Tu nájdete dokonca aj špagety alebo zemiakové pyré....
Dokonca už som bola aj v kine. Sestra ma zobrala na film len problém nastal ten, že bol v portugalčine. Ale mne sa páčilo a aj film bol super až na ten jazyk. Super efekty a tak...To som si všimla najviac. No páčilo sa mi.
V škole je to všetko rovnaké. Testy píšem iba z angličtiny a chémie. Na ostatných predmetoch sa robím, že nerozumiem. Nič sa nemá preháňať. :D Som tu len mesiac tak načo si kaziť taký super život učením :D A celkom ma baví v tej škole spať. Aspoň nejaké pozitívum. Lebo inak je tam strašná nuda. No už som sa naučila cestovať s celou lavicou aaa podobné veci.
Takže súhrn celého mesiaca je asi taký, že som rada za super rodinu číslo dva a za to že sa nestíham nudiť. Mama ma dostatočne zamestnáva cez týždeň tým, že s ňou všade chodím a večer mám akadémiu. Takže aj to si užívam lebo ľudia tam sú strašne milíí a všetko ti ukážu a podobne. Som vďačná za takú rodinu. :D
K novej rodine som sa nasťahovala presne za týždeň. Ešte v priebehu toho týždňa ma jasné, že tá nová rodina zobrala so sebou na oslavy a tak aby sme sa trošku spoznali. Nakoniec som vlastne zistila, že ich poznám lebo som raz bola na ich narodeninovej oslave. V duchu som si trošku vydýchla lebo som sa strašne bála čo to bude za rodinu. Nakoniec mám sestru, brata a 5psov, 2 myši a jedného papagája. Psíkovia sú super, hlavne jeden malinký pudel. Si ma celkom obľúbil. Myši našťastie moc nevidím lebo ich má brat v izbe. No, papagáj je strašný. Celý čas vykrikuje oi (ahoj) alebo pištíí. Už viem, že papagája nikdy nechcem mať. Každému tu v rodine lezie na nervy len otec si ho nosí ako najlepšieho kamaráta. Sú to početná rodinka :D. Nasťahovala som sa v piatok aby som sa stihla vybaliť a podobne lebo ráno vstávať do školy by bolo hrozné. Jasné, že bol piatok a my sme išli na nejakú ďalšiu narodeninovú oslavu. Každý jeden piatok je nejaká narodeninová oslava. Musím sa ospravedlniť, ale ja už fakt neriešim to kto oslavuje. To je samý bratranec a sesternica a podobne. Kto to má všetko počítať. Jednoducho prídem, zablahoželám, najjem sa a idem o pol noci domov. Nič viac neriešim :D.
Musím povedať, že mám túto rodinu strašne rada. Aj keď som mala tú rodinu predtým rada tak tu sa cítim lepšie. Ono je to aj tým, že bývať s dvomi bratmi bolo niekedy dosť desné. A tu mám nakoniec sestru, s ktorou si dobre rozumiem a brata, ktorý nevie moc dobre po anglicky tak sa na seba len usmievame. Otec je celkom fajn a musím povedať, že tá jeho angličtina nemá chybu. Keď mi niečo chce povedať tak to najskôr 5 minút počujete éééééé,áááááá,ííííí a nakoniec sa vás niečo spýta a vy rozumiete, ale sestra si neodpustí povedať mu ako to bolo gramaticky na úrovni jej brata. :D Najlepšie je keď sa spýta strašne zle. Napríklad raz sa ma spýtal:“ Do you like kitchen?“ všetci na neho pozerali, že ako to vlastne myslel a nakoniec sme zistili, že to malo byť chicken. No, aj tak som sa smiala najviac vtedy keď sme sedeli v reštaurácii a nevedel ako sa povie po anglicky krava tak sme na seba mééékali... :D S ním je zábava. Mama tá po anglicky vôbec nevie takže s tou je zábava ešte väčšia. No, to tu funguje anglicko- portugalský slovník alebo taká vtipná mimika. No, mama je na mňa strašne dobručká až niekedy neviem či si to zaslúžim. V prvú nedeľu keď mi prišla do izby tak mi dala do ruky približne 10 eur, že vreckové. Som sa jej to snažila asi hodinu vyhovoriť, ale skončilo to u toho, že som jej dcéra takže si to zoberiem a hotovo. A podobne. Najlepšie je keď mi povedia, že oni mi to kúpia lebo, že veď som tu na rok a to by moji rodičia skrachovali. No, fajn len takto zas nič neminiem alebo respektíve miniem na hovadiny. Niekedy neviem čo mám spraviť aby som sa im za to všetko odvďačila. No, snažím sa poslúchať a podobne. Aj keď upratovať zrovna nemusím, ale tak snažím sa poslúchať. Zatiaľ mi to ževraj ide :D
Tam kde teraz bývam je to super lebo konečne mám aj vlastný bazén s veľký krbom na grilovanie. To by mi chýbalo. :D mne sa tento byt páči lebo mám izbu dvakrát takú veľkú ako predtým a už nemám len jednu chyžnú, ale hneď tri. No, komu by sa tu nepáčilo. No, najlepšie na tom je, že mi všetci vravia aká prídem lenivá domov. Ale, čo treba si to tu užiť ako sa dá. No nie??? Hmm a najviac čo na tejto rodine zbožňujem sú tie ich večer. Buď je to každý jeden deň pizza alebo bob. Tu nič iného nejedia.
Som zvedavá dokedy mi to bude ako tak chutiť. Dúfam, že keď prídem domov tak ma niekto bude chcieť naštvať tým, že ma pozve na pizzu. Už mi to pár ľudí navrhlo. Mám taký pocit, že im ju otrieskam o hlavu. Ale inak sa mi páčia tie večere. To vojdete do reštaurácia a každý čašník vás zdraví ako starý známy. To keď som bola takto po prvýkrát tak som kukala na nich jak puk. Ale teraz už aj mňa zdravia ako nič. Aj keď povedzme si narovinu, že mať pizzu každý jeden deň je v celku strašé. Aspoň, že na obed majú niečo iné. No, konečne som sa dožila toho, že táto rodina má na obed aj niečo iné ako len mäso, ryžu a fazuľu. Tu nájdete dokonca aj špagety alebo zemiakové pyré....
Dokonca už som bola aj v kine. Sestra ma zobrala na film len problém nastal ten, že bol v portugalčine. Ale mne sa páčilo a aj film bol super až na ten jazyk. Super efekty a tak...To som si všimla najviac. No páčilo sa mi.
V škole je to všetko rovnaké. Testy píšem iba z angličtiny a chémie. Na ostatných predmetoch sa robím, že nerozumiem. Nič sa nemá preháňať. :D Som tu len mesiac tak načo si kaziť taký super život učením :D A celkom ma baví v tej škole spať. Aspoň nejaké pozitívum. Lebo inak je tam strašná nuda. No už som sa naučila cestovať s celou lavicou aaa podobné veci.
Takže súhrn celého mesiaca je asi taký, že som rada za super rodinu číslo dva a za to že sa nestíham nudiť. Mama ma dostatočne zamestnáva cez týždeň tým, že s ňou všade chodím a večer mám akadémiu. Takže aj to si užívam lebo ľudia tam sú strašne milíí a všetko ti ukážu a podobne. Som vďačná za takú rodinu. :D
AFS špeciál
Kdo jsem, jak jsem se dostal k AFS a proč jsem se rozhodl strávit rok v jiné zemi
Volám sa Michaela Mizeráková a som študentkou gymnázia na Slovensku v Trenčíne.
O AFS som sa dozvedela od mojej dobrej kamarátky. Jedného dňa, keď sme sa rozprávali o výmenných pobytoch tak mi povedala, že jej brat bol na rok v Nemecku s AFS. A tak som neváhala a vypýtala si internetovú adresu AFS aby som sa na tie pobyty mohla pozrieť lepšie.
A prečo som sa rozhodla stráviť rok v inej zemi? Niekedy ani ja sama neviem. Raz mi mamina rozprávala o jednom dievčati, ktoré strávilo rok v USA. Strašne ma zaujalo. Toto dievča má už asi 30 rokov takže v USA bolo neskutočne skoro, no to nebol dôvod prečo ma zaujalo. Keď som počula aké je to dievča samostatné a čo všetko v živote dosiahlo tak som zostala dosť prekvapená a vtedy som si povedala, že nejako tak by som chcela dopadnúť aj ja. Nechcem povedať to, že musím byť strašne úspešná ako je ona ani to, že musím dosiahnuť to čo ona. Jednoducho chcem len povedať, že mňa ohúrila tá samostatnosť a to, že sa o seba dokáže tak skvelo postarať. Strašne by som chcela byť samostatná. No hlavne by som chcela vedieť čo v živote chcem lebo momentálne to neviem. Istým spôsobom by som si chcela dokázať to, že všetko. No, to nebolo jediné. Chcela som spoznať iný život, inú kultúru a vidieť na vlastné oči to ako žijú aj iní ľudia. Okúsiť to aké to je keď sa človek musí v podstate postarať sám o seba.
Určite momentálne týmto pobytom chcem povedať ľuďom v mojom okolí na Slovensku ako sa mýlia tým čo si o Brazílii myslia. Pretože veľa ľudí si myslí aká je Brazília zaostalá a podobné veci. Po tomto pobyte im môžem povedať, že sa strašne mýlia a že Brazília je vo veľa veciach vyspelejšia. A určite ešte oveľa iných vecí.
A prečo práve Brazíliu? Lebo keď som si vyberala krajinu tak som vedela, že nechcem ísť niekde do Európy. Vedela som, že ak niekde pôjdem tak nech je to tam, kde sa tak rýchlo nedostanem. No a spoznala som ešte jedno dievča, ktoré tam bolo pred rokom a rozprávalo ako tam bolo super. A tak som sa rozhodla, že to bude Brazília. Neľutujem toho.
Volám sa Michaela Mizeráková a som študentkou gymnázia na Slovensku v Trenčíne.
O AFS som sa dozvedela od mojej dobrej kamarátky. Jedného dňa, keď sme sa rozprávali o výmenných pobytoch tak mi povedala, že jej brat bol na rok v Nemecku s AFS. A tak som neváhala a vypýtala si internetovú adresu AFS aby som sa na tie pobyty mohla pozrieť lepšie.
A prečo som sa rozhodla stráviť rok v inej zemi? Niekedy ani ja sama neviem. Raz mi mamina rozprávala o jednom dievčati, ktoré strávilo rok v USA. Strašne ma zaujalo. Toto dievča má už asi 30 rokov takže v USA bolo neskutočne skoro, no to nebol dôvod prečo ma zaujalo. Keď som počula aké je to dievča samostatné a čo všetko v živote dosiahlo tak som zostala dosť prekvapená a vtedy som si povedala, že nejako tak by som chcela dopadnúť aj ja. Nechcem povedať to, že musím byť strašne úspešná ako je ona ani to, že musím dosiahnuť to čo ona. Jednoducho chcem len povedať, že mňa ohúrila tá samostatnosť a to, že sa o seba dokáže tak skvelo postarať. Strašne by som chcela byť samostatná. No hlavne by som chcela vedieť čo v živote chcem lebo momentálne to neviem. Istým spôsobom by som si chcela dokázať to, že všetko. No, to nebolo jediné. Chcela som spoznať iný život, inú kultúru a vidieť na vlastné oči to ako žijú aj iní ľudia. Okúsiť to aké to je keď sa človek musí v podstate postarať sám o seba.
Určite momentálne týmto pobytom chcem povedať ľuďom v mojom okolí na Slovensku ako sa mýlia tým čo si o Brazílii myslia. Pretože veľa ľudí si myslí aká je Brazília zaostalá a podobné veci. Po tomto pobyte im môžem povedať, že sa strašne mýlia a že Brazília je vo veľa veciach vyspelejšia. A určite ešte oveľa iných vecí.
A prečo práve Brazíliu? Lebo keď som si vyberala krajinu tak som vedela, že nechcem ísť niekde do Európy. Vedela som, že ak niekde pôjdem tak nech je to tam, kde sa tak rýchlo nedostanem. No a spoznala som ešte jedno dievča, ktoré tam bolo pred rokom a rozprávalo ako tam bolo super. A tak som sa rozhodla, že to bude Brazília. Neľutujem toho.
čtvrtek 19. srpna 2010
Prvé dva týždne
Moje prvé dva týždne.
No, čo vám budem hovoriť. Je to tu fakt neskutočné. Deň, čo deň zisťujete nové a nové veci. Keď som išla prvý deň do školy tak som sa neskutočne tešila. Prišla som tam a všetci už vedeli, že prídem. Dali mi uniformu, ktorú som si musela hneď obliecť, ale bolo to vtipé lebo je to jedno jediné tričko s nápisom ESCOLA CEAPE. Ale tak keď to musí byť tak povedzme. Sekretárka ma doviedla do triedy. Hmm, bolo vtipné ako sa všetci tvárili keď ste vošli do triedy. Také veľké oči ste ešte nevideli. Skoro im vypadli. :D Sekretárka vás posadila na voľné miesto a vyučovanie sa mohlo začať. Aj keď to bolo také vyučovanie, že až. S nejakými 15 žiakmi. Ostatní jednoducho došli neskôr. Načo budú v Brazílii chodiť niekde na čas. To tu tak nefunguje. Niektorým mojím kamarátkam by sa tu fakt páčilo. Moja prvá hodina bola hodiny chémie. Bola fakt zábavná lebo profesor si písal na tabuľu rovnice a žiaci ho jednoducho ignorovali. Nemajú chémiu moc v láske. Najlepšie na tej hodine bolo to, že jak plynula tak som si všimla, že sa všetci prechádzajú po triede a absolútne im neprekáža, že je vyučovanie. No, čo ma fakt dorazilo bolo keď sa môj nový spolužiak zrazu zobral a s celou lavicou si to odkráčal na druhý koniec triedy. Ja som len kukala, že to čoooooooo?? To som ešte nezažila. No u nich to tam je na dennom poriadku. Tak si myslím, že toto sa naučím rýchlo. Potom to už bolo celkom v poriadku, len saa v tej škole fakt nič nenaučíte. Všetko tam berú dosť jednoduché a tí študenti si to tam iba odsedia. Za celý deň nič nerobia, ale fakt nič. To myslím doslovne. No vy máte cez ten rok aspoň čas spať, lebo vstávate strašne skoro. A máte čas na poobedné aktivity. Z tohto hľadiska je tá škola úžasná. Síce začínate o siedmej, ale končíte už o 11:30. A celý deň pred sebou. Jediné, čo sa mi na tej škole páči sú prestávky. Teda oni majú iba jednu prestávku, ale tá stojí za to. Nesmiete zostať v triede. Triedy sa zamknú a vy môžete byť v záhrade alebo si zahrať nejakú hru. Stolný tenis alebo futbal alebo neviem čo ešte. Predávajú tam vynikajúce teplé desiaty. Čo len chcete. Toto sa mi naozaj páči. Mohlo by to tak fungovať aj v mojej škole na Slovensku.
Za tieto prvé dva týždne čo som tu som toho videla dosť máličko. Normálne neviem kde sa podeli. Keby som tu len na dva týždne tak fakt idem domov s plačom lebo som ešte nič nevidela. Bola som si obzrieť mesto a podobné veci. Jeden deň sme boli v nákupnom centre a čo sa mi nestalo. Jeden chlapík na mňa kričal, že sa do mňa zamiloval. Zvláštne, ale celkom vtipné. Prečo ja?? Ale bolo super. Hlavne, že ste boli s kamarátmi.
Moja rodina, kde momentálne bývam je celkom v pohode. Síce je to dosť vtipné a veľa ľudí si ma kvôli tomu doberá, ale na obed máme každý jeden deň fazuľu, mäso a ryžu. Je to dosť vtipné, ale jedného dňa vám to pôjde už aj ušami. Táto rodina má nejaké problémy takže sa tento týždeň sťahujem do druhej. No, uisťovali ma, že so mnou žiadne problémy nemajú. Ja dúfam, že to je pravda lebo to by som nechcela. Už som aj videla moju novú rodinu a musím povedať, že tam sa nudiť asi fakt nebudem. Majú 5 psov, dve myši a papagája, ktorého nikto okrem otca neznáša lebo stále čosi kecá. Takže nudiť sa určite nebudem. V to aj dúfam.
Čo sa týka Campa Grande tak je to nádherné mesto. Musím vám povedať, že žiadna divočina tu nie je ako si to myslí pár ľudí. Aj keď od mojej babky to beriem, ale keď mi to povedala kamarátka v mojom veku tak to som už kukala, že čo si to tí ľudia nemyslia. Je to tu podobné ako na Slovensku. Aj keď na ceste si musíte dávať pozor lebo tu vám auto nezastaví. Jednoducho vás zrazí, ale aj tak vás skoro všade vozia takže sa moc cez tú cestu nenachodíte. Po chodníkoch si musíte dávať pozor lebo oni ti vám tam majú samé schody. Keď som tu bola prvé dni tak som všade len zakopávala. Sa čudujem, že moje tenisky ešte držia lebo to bolo na každom 5 kroku. Som si vtedy dosť často pripomínala aká som slepá. A fakt som lebo sa mi to stane ešte aj teraz. Sem tam. :D ale inak v pohodeee. Všetko je fajn.
Brazilčania sú strašne milí ľudia. Najlepšie je keď sa vás začnú vypytovať na krajinu Československo alebo si myslia, že bývate v Juhoslávii. Niekedy sa na tom dosť pobavíte. Aj keď z času na čas máte toho dosť. Mne sa strašne páči keď sa ma moja hosťujúca mama pýta na všelijaké veci. Napríklad sa ma pýtala či poznám polievku. Najskôr som na ňu vyvalila oči, že či sa mi to sníva, ale keď mi povedala, že oni tu jedia polievku len keď tu je zima tak mi to došlo. Napočudovanie bola dosť prekvapená keď som jej povedala, že mi ju papáme každý jeden deň. Asi doteraz mi ne verí. :D Alebo sa ma pýtala či poznám hranolky. No tak akože to ma už dosť dostalo lebo tak kto by ich nepoznal. Na Slovensku nie je doba kamenná. Niekedy vám to príde vtipné, no fakt niekedy prevraciam očami. Ale na to všetko je to fajn. Jedlo tu nemajú až také nejaké rozdielne. Až na to, že sendviče jedia asi tým spôsobom, že vydlabú stred a ten stred vyhodia alebo fazuľu jedia ku všetkému. Ale ja si nesťažujem. Najlepšie majú sladkosti. Tie mi chutia najviac. No mám strašný strach z vety ANOTHER FAT STUDENT. Strašne sa jej bojím. Síce čo sa jedla týka tak nie je zlé pokiaľ ho máte doma. Ak idete na nejakú rodinnú oslavu tak tam je ten obed iný. Oni tam robia strašne luxusné obedy a fakt pokiaľ neviete ktorou vidličkou máte čo jesť tak ste stratený pretože ich tam je trošku viac. To vtedy keď si sadnete za stôl tak si poviete sakra. Čo teraz?? Ale najlepšie je keď vám donesú predjedlo. To tam tak asi pol minúty kukáte do toho taniera a čakáte, že to na vás vyskočí. A to myslím smrteľne vážne. Vtedy sa fakt moc nenajete, ale nezúfajte hlavné jedlo je mäso, ryža a fazuľa. :D aj keď si asi hodinu budete musieť počkať na hlavné jedlo pretože oni si musia predjedlo naložiť najmenej 4krát. Takisto aj hlavné jedlo takže sa dosť načakáte aj na dezert. :D
No, čo vám budem hovoriť. Je to tu fakt neskutočné. Deň, čo deň zisťujete nové a nové veci. Keď som išla prvý deň do školy tak som sa neskutočne tešila. Prišla som tam a všetci už vedeli, že prídem. Dali mi uniformu, ktorú som si musela hneď obliecť, ale bolo to vtipé lebo je to jedno jediné tričko s nápisom ESCOLA CEAPE. Ale tak keď to musí byť tak povedzme. Sekretárka ma doviedla do triedy. Hmm, bolo vtipné ako sa všetci tvárili keď ste vošli do triedy. Také veľké oči ste ešte nevideli. Skoro im vypadli. :D Sekretárka vás posadila na voľné miesto a vyučovanie sa mohlo začať. Aj keď to bolo také vyučovanie, že až. S nejakými 15 žiakmi. Ostatní jednoducho došli neskôr. Načo budú v Brazílii chodiť niekde na čas. To tu tak nefunguje. Niektorým mojím kamarátkam by sa tu fakt páčilo. Moja prvá hodina bola hodiny chémie. Bola fakt zábavná lebo profesor si písal na tabuľu rovnice a žiaci ho jednoducho ignorovali. Nemajú chémiu moc v láske. Najlepšie na tej hodine bolo to, že jak plynula tak som si všimla, že sa všetci prechádzajú po triede a absolútne im neprekáža, že je vyučovanie. No, čo ma fakt dorazilo bolo keď sa môj nový spolužiak zrazu zobral a s celou lavicou si to odkráčal na druhý koniec triedy. Ja som len kukala, že to čoooooooo?? To som ešte nezažila. No u nich to tam je na dennom poriadku. Tak si myslím, že toto sa naučím rýchlo. Potom to už bolo celkom v poriadku, len saa v tej škole fakt nič nenaučíte. Všetko tam berú dosť jednoduché a tí študenti si to tam iba odsedia. Za celý deň nič nerobia, ale fakt nič. To myslím doslovne. No vy máte cez ten rok aspoň čas spať, lebo vstávate strašne skoro. A máte čas na poobedné aktivity. Z tohto hľadiska je tá škola úžasná. Síce začínate o siedmej, ale končíte už o 11:30. A celý deň pred sebou. Jediné, čo sa mi na tej škole páči sú prestávky. Teda oni majú iba jednu prestávku, ale tá stojí za to. Nesmiete zostať v triede. Triedy sa zamknú a vy môžete byť v záhrade alebo si zahrať nejakú hru. Stolný tenis alebo futbal alebo neviem čo ešte. Predávajú tam vynikajúce teplé desiaty. Čo len chcete. Toto sa mi naozaj páči. Mohlo by to tak fungovať aj v mojej škole na Slovensku.
Za tieto prvé dva týždne čo som tu som toho videla dosť máličko. Normálne neviem kde sa podeli. Keby som tu len na dva týždne tak fakt idem domov s plačom lebo som ešte nič nevidela. Bola som si obzrieť mesto a podobné veci. Jeden deň sme boli v nákupnom centre a čo sa mi nestalo. Jeden chlapík na mňa kričal, že sa do mňa zamiloval. Zvláštne, ale celkom vtipné. Prečo ja?? Ale bolo super. Hlavne, že ste boli s kamarátmi.
Moja rodina, kde momentálne bývam je celkom v pohode. Síce je to dosť vtipné a veľa ľudí si ma kvôli tomu doberá, ale na obed máme každý jeden deň fazuľu, mäso a ryžu. Je to dosť vtipné, ale jedného dňa vám to pôjde už aj ušami. Táto rodina má nejaké problémy takže sa tento týždeň sťahujem do druhej. No, uisťovali ma, že so mnou žiadne problémy nemajú. Ja dúfam, že to je pravda lebo to by som nechcela. Už som aj videla moju novú rodinu a musím povedať, že tam sa nudiť asi fakt nebudem. Majú 5 psov, dve myši a papagája, ktorého nikto okrem otca neznáša lebo stále čosi kecá. Takže nudiť sa určite nebudem. V to aj dúfam.
Čo sa týka Campa Grande tak je to nádherné mesto. Musím vám povedať, že žiadna divočina tu nie je ako si to myslí pár ľudí. Aj keď od mojej babky to beriem, ale keď mi to povedala kamarátka v mojom veku tak to som už kukala, že čo si to tí ľudia nemyslia. Je to tu podobné ako na Slovensku. Aj keď na ceste si musíte dávať pozor lebo tu vám auto nezastaví. Jednoducho vás zrazí, ale aj tak vás skoro všade vozia takže sa moc cez tú cestu nenachodíte. Po chodníkoch si musíte dávať pozor lebo oni ti vám tam majú samé schody. Keď som tu bola prvé dni tak som všade len zakopávala. Sa čudujem, že moje tenisky ešte držia lebo to bolo na každom 5 kroku. Som si vtedy dosť často pripomínala aká som slepá. A fakt som lebo sa mi to stane ešte aj teraz. Sem tam. :D ale inak v pohodeee. Všetko je fajn.
Brazilčania sú strašne milí ľudia. Najlepšie je keď sa vás začnú vypytovať na krajinu Československo alebo si myslia, že bývate v Juhoslávii. Niekedy sa na tom dosť pobavíte. Aj keď z času na čas máte toho dosť. Mne sa strašne páči keď sa ma moja hosťujúca mama pýta na všelijaké veci. Napríklad sa ma pýtala či poznám polievku. Najskôr som na ňu vyvalila oči, že či sa mi to sníva, ale keď mi povedala, že oni tu jedia polievku len keď tu je zima tak mi to došlo. Napočudovanie bola dosť prekvapená keď som jej povedala, že mi ju papáme každý jeden deň. Asi doteraz mi ne verí. :D Alebo sa ma pýtala či poznám hranolky. No tak akože to ma už dosť dostalo lebo tak kto by ich nepoznal. Na Slovensku nie je doba kamenná. Niekedy vám to príde vtipné, no fakt niekedy prevraciam očami. Ale na to všetko je to fajn. Jedlo tu nemajú až také nejaké rozdielne. Až na to, že sendviče jedia asi tým spôsobom, že vydlabú stred a ten stred vyhodia alebo fazuľu jedia ku všetkému. Ale ja si nesťažujem. Najlepšie majú sladkosti. Tie mi chutia najviac. No mám strašný strach z vety ANOTHER FAT STUDENT. Strašne sa jej bojím. Síce čo sa jedla týka tak nie je zlé pokiaľ ho máte doma. Ak idete na nejakú rodinnú oslavu tak tam je ten obed iný. Oni tam robia strašne luxusné obedy a fakt pokiaľ neviete ktorou vidličkou máte čo jesť tak ste stratený pretože ich tam je trošku viac. To vtedy keď si sadnete za stôl tak si poviete sakra. Čo teraz?? Ale najlepšie je keď vám donesú predjedlo. To tam tak asi pol minúty kukáte do toho taniera a čakáte, že to na vás vyskočí. A to myslím smrteľne vážne. Vtedy sa fakt moc nenajete, ale nezúfajte hlavné jedlo je mäso, ryža a fazuľa. :D aj keď si asi hodinu budete musieť počkať na hlavné jedlo pretože oni si musia predjedlo naložiť najmenej 4krát. Takisto aj hlavné jedlo takže sa dosť načakáte aj na dezert. :D
středa 11. srpna 2010
Privítanie a prvé prežité dni
Toto bola moja prvá cesta lietadlom kedy som išla sama a aj keď som sa toho neskutočne bála tak musím povedať, že bola super.
Keď som letela z Prahy do Paríža tak bola cesta v pohode. Lietadlo bolo skoro prázdne len pár nás tam bolo. No problém nastal keď som vystúpila z lietadla a musela nájsť terminál 1. To už začalo byť zložité. Tak asi 20 minút mi trvalo kým som sa zorientovala a zistila, že som na termináli 2. A teraz čo?? Kukám , kukám no nikde som nevidela tabulu s označením terminálu 1. Zrazu som len kukla na jednu maličkú tabulu a tam to bolo označené. Tak som potom išla po šípkach. Lenže po niekoľkých metroch šípka zmizla. :D a jajaj asi idem opačným smerom. Tak som sa musela vrátiť a hľadať opačne. Nakoniec ma to doviedlo k vláčiku, na ktorom bola napísaná trasa terminál 3, terminál 1. Tak som nastúpila do neho a išla. Po asi 10 minútach som konečne vystúpila z vláčiku a zrazu som bola na mieste. Tak som tam počkala dokedy mi neukáže na obrazovke na aký gate mám ísť a išla som. Let bol skvelý aj keď je to dosť nepohodlné sedieť 12 hodín stále rovnako. Ale fakt sa celkom dal.
Došla som do Sao Paula asi tak okolo 4 ráno tamojšieho času. Našla som dobrovoľníkov a išla s nimi. Tí ma doviezli na miesto kde som musela čakať do tretej poobede na svoj let. Ale to nebolo až také hrozné pretože nás tam bolo veľa. Aspoň som sa naučila niečo po taliansky a nemecky pretože Nemcov tam bolo neskutočne veľa.Ako sme tam tých „pár“ hodín sedeli tak nám doniesli aj jedenie z Mcdonaldu , ale tak aspoň niečo. Niektorí aj spali ale na tých kufroch sa fakt spať nedalo.
Keď sme sa konečne dočkali posledného letu tak už to išlo veľmi rýchlo. Na letisku ma čakal Jao Paulo môj staší brat so svojou priateľkou ( je strašne milučká, len škoda, že nevie po anglicky). Doviezol ma domov. Po celý čas som si myslela, že bývajú v dome, ale oni to bývajú v byte. No akože je asi 3krát väčší ako ten náš, ale aj tak je to byt. Sice ešte som nevidela bytovku, ktorá má vlastný bazén, masážny salón a podobne. :D no tak a previedol ma celým bytom, ukázal mi moju izbičku, v ktorej mám televízor, dvd a playstation, ukázal mi moju kúpeľňu, izbu všetkých ostatných. Dokonca oni vám majú kúpeľne schované v šatníku. Proste otvoríte dvere do šatníka a tam sa vám zjavia dvere do kúpeľne. Parádne. Majú krásnu jedáleň, obývačku jak z výkladu (normálne sa bojíte si aj sadnúť) chyžnú, ktorá by bola najradšej keby som jej rozumela pretože keď som sa vybalovala mi strašne chcela pomôcť len nevedela s čím. Musela som sa s ňou nejak rukami nohami dohodnúť, kde jej budem nechávať špinavé prádlo aby ho mohla oprať. A tak. Jednoducho je to úplne inak ako na Slovensku. Len si viem predstaviť aká lenivá dojdem domov. A si zoberte aká lenivá už som teraz. Dokonca som si ráno spratala posteľ a Rose (chyžná) mi povedala, že to nabudúce nemusím robiť, že to uprace ona. No tak ja sa premáhať nebudem. Večer keď prišiel otec domov ma privítal, chvíľu s nami posedel na balkóne a išiel navariť večeru. (Inak zabudla som povedať, že majú dva balkóny) Keď bola hotová tak sme s Jao Paulom nachystali jedáleň a mohlo sa ísť jesť. Na večeru boli cestoviny s nejakou omáčkou. Otec sa ma stále pýtal či mi chutilo lebo ja nie som naučená asi 4krát si nakladať a tak mu bolo čudné, že som to urobila len 2krát a to som to urobila len zo slušnosti. Po večeri sme mali dezert. Boli to jahody zo salkom a šľahačkou. Nakoniec sme všetko jednoducho iba odniesli do kuchyne a nechali do rána kedy došla Rose a všetko upratala.
Ráno, keď som vstala tak ma v jedálni čakali raňajky. Rose akurát došla a tak mi nachystala na stôl mlieko s kakaom a ešte jahodové mlieko. K tomu mi dala šunku, maslo a nejakú pomazánku. Akože ten chleba to bol taký sendvičový, ale tak s normálnym sa môžem rozlúčiť. Keď som zjedla tak som jej všetko doniesla do kuchyne a jediné čo som všetko odniesla do chladničky. Potom som mohla ísť robiť čo som chcela. Obed pripravila ona, dokonca nachystala pekne na stôl takže stačilo prísť sadnúť si a najesť sa. Mali sme hovädzie s ryžou, fazuľou a šalátom (zemiakovým), plus ešte aj zeleninový šalát. Keď sme sa najedli tak jednoducho všetci odkráčali od stola a išli si po svojom. Rose uprace. Aj to tak bolo. Jao Paulo mi povedal, že za chvíľu pôjdeme kuknúť mesto tak som sa išla pripraviť. Boli sme pozrieť mesto, ukázal mi kde budem chodiť do školy ( je to tak 15 minút peši), potom sme išli k parku a tam mi kúpil kokos. Bol celkom dobrý, akože bolo to úplne niečo iné a myslím si, že by som si ho dala znova. Jediné čo mi fakt nechutilo bol ten vnútrajšok. Na prvé dva dni som toho stihla dá sa povedať veľa pretože tu v Brazílii všetci spia asi tak do pol jednej poobede takže sa toho viac stihnúť nedalo.
Přihlásit se k odběru:
Příspěvky (Atom)