Koniec tretieho mesiaca

Tak ako sa tretí mesiac začal, tak sa aj končí.
Keď sa konečne všetko začalo dávať do poriadku a začala som si naplno užívať Brazílie, tak sa muselo zase niečo pokaziť. V polovici tohto mesiaca som bola celkom šťastná. Rodina bola v pohode, teda úplne v pohode nie, ale snažila som sa všetky veci prehliadať. Všetko som sa to snažila brať tak normálne, nestresovať a prehliadať všetky veci čo sa diali. Po víkendoch som chodila von s Máriou a Natalie a jednoducho sa nič takého nedialo. No, všetko sa začalo akosi kaziť, keď sme jeden deň cestovali smer Paraguay. Cestovalo sa asi 4 hodiny takže sme museli strašne skoro vstávať aby sme všetko stihli nakúpiť za jeden deň. Keď sme prišli do toho najväčšieho nákupného centra tak sme sa mali ísť naobedovať. Tak mama nám dala peniaze aby sme si išli kúpiť niečo na jedenie. Zrazu mi sestra hovorí aby som si išla zaplatiť obed. Ja som sa zarazila, že vlastne prečo sa ma to pýta lebo veď dobre všetci vedia, že stravu mi má platiť tá rodina nie? Prekvapilo ma to, keď som to počula. No, ale na to, že sme sa už asi niekoľko dní spolu nebavili a pozerať sa na ten jej výraz v tvári ako ma má neskutočne rada tak som povedala, že ja si to zaplatím, nech si ide sadnúť. Zrazu tam došla stará mama, že ona mi to zaplatí, hádam si to nebudem platiť ja. A čo sa nestane. Moja sestra sa tam začala s ňou naťahovať, že ja si to zaplatím sama a hotovo. Musím povedať, že som sa cítila neskutočne zle. O peniaze nešlo, ak im to vadí tak ja si to zaplatím a hotovo, ale išlo o to, že ma neskutočne ponížila. Nechcela som aby mi to stará mama platila, ale vadilo mi že sa ku mne sestra tak správa. Nechápem prečo, lebo ja som jej nikdy nič neurobila. Keď sme boli v nákupnom centre tak som sa jednoducho držala host mamy a sestra chodila so starou mamou. Celý čas som sa bavila iba s mamou pretože sestra nič iné nerobila iba prevracala očami a brat má desať, takže nič iné nerobil iba ma provokoval a stúpal mi na nohy. Nakoniec sme sa mali ísť navečerať a ísť domov, Znova sa stalo to čo na obed. Radšej už nebudem hovoriť ako som sa cítila pretože to bolo hrozné. V živote ma nikto tak neponížil ako ona. Vydarený deň.
Na druhý deň, po tom ako mi moja sestra dala najavo ako ma má rada, tak zrazu sa so mnou celkom rozprávala, čo som sa celkom čudovala pretože v poslednej dobe my konverzácie nevedieme. No, aj tak to nebolo bohvie čo. Ja sa aj snažím s ňou baviť, ale po tých troch mesiacoch ma nebaví sa jej každý jeden deň pýtať prečo ja stále taká nahnevaná a podobne. Už ma to jednoducho prestáva baviť sa jej stále pýtať či je všetko v najlepšom poriadku. S bratom sa bavím v celku normálne. Dokonca často príde za mnou do izby keď sa učím a zahrá mi na gitare to čo sa práve naučil a potom sa bavíme asi takým spôsobom, že on hrá na gitare a ja mu do toho spievam :DD .
No, aj tak toto bolo ešte nič. Toto som nejako zvládla aj keď to nebolo zrovna príjemné. Najhoršie to bolo predposledný víkend a dni po tom. Keď bola predposledná nedeľa tak som sa pýtala mamy či môžem ísť von s Natalie. Zrazu mi povedala, že by sme sa mali porozprávať. Tak teda ok. Povedala mi, že Natalie je môj coucelar nie môj priateľ takže s ňou chodiť von nebudem. Vraj ona nemá byť môj kamarát, ale len niekto kto bude riešiť problémy keď nejaké nastanú. No, tak ja neviem, ale myslela som si, že ona je tu pre mňa na to aby, keď mi bude najhoršie tak som sa jej mohla vyrozprávať a podobne. Ale ako vidím asi to tak nie je. Aj tak to ešte nebolo nič. No, odvtedy sa to tu toho začalo diať veľa. Nakoniec na druhý deň mi mama hovorí, že volala prezidentka AFS a príde sa so mnou o tom porozprávať. No, prišla, vynadala mi za to , povedala že jednoducho sa s ňou nesmiem stretávať a hotovo. Tak ja neviem, ale asi mám zlé informácie. Nakoniec mi ešte nadávala, že som povedala aká je škola hrozná a podobne. Vraj, že keď si toto študenti prečítajú tak sem nebudú chcieť ísť. Po prvé ja som nepovedala, že škola je hrozná len som povedala, že je v nej nuda, ale mám tam veľa kamarátov tak sa to dá. A po druhé, ak si niekto vyberie Brazíliu tak nech si zadá presnú lokalitu pretože lokalita Campo Grande sa neodporúča.
V pondelok sa to ešte dalo, ale v utorok som to už nezvládla. V škole sa ma kamarátka spýtala čo sa deje pretože som bola strašne ticho a nevedela prečo a tak som jej to povedala. Povedala som jej, že nemôžem chodiť s Natalie von a jednoducho, že sa v tej rodine deti so mnou nebavia. Nakoniec keď som to tak rozprávala, tak som sa jej tam rozplakala ako malé 5-ročné dieťa pretože som si uvedomila, že ja mám problém a nie malý. Uvedomila som si, že aj keď mám tu rodinu rada tak jednoducho oni ma asi moc radi nemajú a že veci, ktoré som už skoro mesiac prehliadala sa viac prehliadať nedajú. A vtedy to vyvrcholilo. Všetko.
Od vtedy som si začala všetky veci viac všímať a neprehliadať ich. Neprehliadať fakt, že vaša host mama vám povie, že oni nie sú AFS rodina a dá vám najavo to, že máte byť ešte vďačná za to, že nebývate po mostom. Začať si všímať toho ako vaša sestra prevracia očami keď vás vidí a jednoducho vás ignoruje na plnej čiare. Všímať si toho ako vám váš brat dáva pocítiť to, že vy do rodiny nepatríte. Napríklad to, že keď sa veziete vo výťahu a keď vystupujeme tak sa stane toto: Vystúpi váš brat, potom ide vaša sestra a keď máte vystúpiť vy tak brat jednoducho zavrie dvere. Prečo nie. Alebo keď niekde ste len vy a vaši súrodenci tak jednoducho vám dávajú najavo ako vy do ich rodiny nepatríte. Povedia vám, že vy sa s nimi nemáte rozprávať pretože iba oni sa chcú rozprávať. Dokonca, keď si chcete pohladkať jedného zo psov tak vám ho zoberú. A podobne. Prečo to robia? Dlho som na to nevedela prísť. Nakoniec to došlo k tomu, že si ma jedného dňa zavolala prezidentka AFS k nej domov aby sme sa porozprávali. Tak fajn, keďže ju zrovna nemám v láske tak som sa asi hodinu pred tým stretnutím modlila aby to dobre dopadlo. Nakoniec mi povedala, že počula o tom, že ja sa s rodinou nerozprávam. Že som stále ticho. Nič iné mi nezostávalo len sa brániť a tak som jej vyrozprávala, čo sa tu deje. Povedala som jej všetko, ako sa ku mne správajú deti, ako keď vystupujem z auta ráno do školy a nie je tam mama tak ma nikto neodzdraví a podobne. Nakoniec na mňa pozerá, že Miška ty máš veľké problémy. Pýtala sa ma prečo som jej to nepovedala skôr? Ja neviem, ale nie som človek, ktorý bude hádzať niekomu na hlavu úplne všetko a hneď od začiatku. Nakoniec sa ma pýtala či chcem zmeniť rodinu. Povedala som, že neviem pretože ja ich mám celkom rada, ani nie tie deti ako tú mamu. Tú mám neskutočne rada. Nevedela som čo mám povedať pretože som vedela, že keby sa s nimi o tomto porozprávam a začne rozprávať ako mi to tu deti spríjemňujú tak mi asi neuveria. Neuverili by mi keby to deti popreli, to je jasné. A čo urobiť? Neviem. Nakoniec sme to viac nejak neriešili. Išla som domov a bolo. Na druhý deň po obede mi mama hovorí, že volala prezidentka a vraj sa s nimi chcem rozprávať. Tak teda dobre, poďme sa porozprávať. Sadli sme si iba ja a rodičia do obývačky a spustili sme. Zrazu mi povedali, že ja sa s nimi málo rozprávam a vraj by to chcelo viac konverzácie. A ja som potom spustila tiež. Hovorím jej, že sa mi zdá, že ma deti nemajú radi. A ona na to, že nie že by ma nemali radi, len mi jednoducho závidia. Závidia mi to, že nemám vlastne žiadne povinnosti a podobne. Ale nech mi niekto vysvetlí ako sa dá tieto dve veci spojiť dohromady pretože ja to neviem. Ešte som neprišla na to ako sa dá závisť s tým mám ťa rád spoji dohromady? Buď ma majú radi a teda mi nezávidia alebo ma nemajú radi a závidia mi. Takže v tomto jej neverím. Jednoducho dokopy to nejde. Potom som jej povedala, že nech sa nehnevá, ale som v Brazílii 3 mesiace aj niečo a ja vôbec nechodím von. Iba v sobotu aj to nie každú a že by som chcela chodiť viac von. Na to mi hovorí, že v tom mi vyhovieť nemôže. Hovorí mi, že čo budem robiť keď v decembri pôjdeme na dva mesiace na farmu, kde nie je internet a kamaráti tam žiadny nejdú. A toto mi akože chceli kedy oznámiť? Mne teraz v novembri, pomaly v polovici novembra povedia, že sa ide na dva mesiace na nejakú farmu kde nie je žiadny internet a podobne? To mi chceli oznámiť akože 5 minút pred odchodom? A oni si myslia, že ja akože dva mesiace nebudem telefonovať so svojimi rodičmi? Ako si to vlastne predstavujú? Ja sa nemôžem len tak zbaliť a ísť niekde na dva mesiace a nikomu sa za ten čas neozvať. Veď by moja rodina na Slovensku zošaleli. Tak s týmto zase ja nemôžem súhlasiť. Jednoducho na dva mesiace niekde nepôjdem a ešte teraz keď sú tu také vzťahy aké sú. A to by sa aj tak nikomu nepáčilo, na čele so mnou. Takže nie. Nakoniec sme volali prezidentke AFS pretože problémy sa nevyriešili. Keď prišla tak sme sa ešte rozprávali o tom všetkom a došli sme k tomu, že nikto nechce urobiť kompromis. Lenže ja som sa im prispôsobila ako som najlepšie vedela. Prispôsobila som sa im vo všetkom v čom som vedela. Už viac to jednoducho neviem a nemôžem súhlasiť s niečím takým ako je farma a ešte tam byť zavretá dva mesiace. To teda nie! A oni mi povedali, že nemôžu súhlasiť s tým ma púšťať viac von. Jednoducho nechceli urobiť kompromis. Takže padla otázka zmena rodiny. Aj tak neviem načo sa to pýtala pretože sama dobre videla, že inak to byť ani nemôže. Takže dobre, bude sa meniť rodina.
To čo ma vtedy zarazilo bolo to čo mi povedala prezidentka AFS. Povedala mi že ona nemá ani tušenia do akej rodiny ja vlastne pôjdem. Ako to, že ona nevie kam pôjdem? Ako to, že ona vlastne ani nevie kto by si ma mohol zobrať? Ako je to možné? Vysvetlí mi to niekto? Ona mi povedala, že tú rodinu bude musieť pohľadať a že rodín je málo, ktoré chcú výmenných študentov a v tomto meste ešte menej. A tak načo nás sem vlastne dávali? Načo sme išli do tohto mesta, keď tu skoro žiadne rodiny nechcú výmenných študentov? A ešte ako bude hľadať rodinu nech mi vysvetlí? Nech mi to vysvetlí, keď nemá ani tušenia kam pôjdem. A ešte mi povedala, že ona vlastne o tej rodine nebude vedieť nič. Tak ako ja. To hádam nie toto.
Ešte mi rozprávala, že nech si nemyslím, že budem meniť 6-krát rodinu. No tak to sa báť nemusí pretože ak táto tretia rodina nebude v pohode tak jednoducho sa na všetko už vykašlem a idem domov. Už toho tu mám plné zuby. Buď bude do tretice všetko dobré alebo idem domov.
Nakoniec teda padlo rozhodnutie, to že sa musím odsťahovať do piatku. Tak dobre. Celý týždeň som na ten piatok čakala ako na spasenie. Ten týždeň bol najhorší. Jednoducho sa už so mnou nebavili a podobne. Odpojili mi internet a zobrali mi kábel od počítača aby som sa nemohla vôbec pripojiť na internet. Po večeroch sa ma host mama pýtala či s nimi chcem ísť na večeru alebo zostanem radšej doma. Na večeru som išla, ale na jedenie som si nedala skoro nič. Bolo to tam divné. Veľmi divné a tak som nechcela pokúšať. Nie, že by som bola hladná, ale jednoducho som si nedala vlastne nič na viac. Keď som sa musela zbaliť tak vlastne som najskôr všetky darčeky chcela vrátiť aj keď by mi toho bolo ľúto vedela som, že sa nerozchádzame v najlepšom a bolo lepšie nerobiť si problémy na viac. Host mama mi povedala, že si to mám nechať, jediné čo jej mám dať je nabíjačka a telefón. Takže som si to teda nechala. Nakoniec sme sa rozlúčili asi takým spôsobom, že ma posadili do výťahu so všetkými vecami a povedali zbohom. Dokonca deti neboli prítomné a otec sa stále vypytoval kde je Náatalie, že veď už tam dávno mala byť. Vtedy si človek uvedomí, že chceli aby som odišla. Takže ma asi nemali moc v láske. No nevadí, po tých dňoch čo mi naozaj robili zo života peklo som bola aj ja celkom rada, že idem preč. Aj keď som odchádzala smutná, že to tak dopadlo a podobne. Bola som smutná z toho, že neviem kde vlastne idem a že sa budem musieť teraz sťahovať z jedného miesta na druhé a podobne. No, bola som rada v tom, že som vedela, že sa konečne vyspím a žiadny 10-ročný chlapec sa ma nebude vypytovať – are you stupid?- a podobne. No, vedela som, že to nebude pre mňa veľmi ľahké. Pretože si uvedomujem, že musím začať odznova. Budem znova začínať pokúšať sa tu žiť a byť znova šťastná. Znova musím pochopiť podstatu toho prečo som sem prišla. Podstatu toho na čo vlastne som si vybrala rok v inej zemi, pretože po týchto dňoch som jednoducho chcela ísť domov. Chcela som to už zbaliť a povedať, že končím. No, ako náhle som sa odsťahovala, nálada stúpla. A ja začínam chytať druhý dych. Začínam to tu znova vnímať pozitívnejšie. Nie úplne, ale verím, že všetko môže byť zas dobré. Verím tomu.
Takže treba začať odznova. Treba začať znova žiť a pritom neurobiť už viac tie chyby, ktoré som urobila teraz. Ale ako? To je otázka...