Prvé dva týždne

Moje prvé dva týždne.
No, čo vám budem hovoriť. Je to tu fakt neskutočné. Deň, čo deň zisťujete nové a nové veci. Keď som išla prvý deň do školy tak som sa neskutočne tešila. Prišla som tam a všetci už vedeli, že prídem. Dali mi uniformu, ktorú som si musela hneď obliecť, ale bolo to vtipé lebo je to jedno jediné tričko s nápisom ESCOLA CEAPE. Ale tak keď to musí byť tak povedzme. Sekretárka ma doviedla do triedy. Hmm, bolo vtipné ako sa všetci tvárili keď ste vošli do triedy. Také veľké oči ste ešte nevideli. Skoro im vypadli. :D Sekretárka vás posadila na voľné miesto a vyučovanie sa mohlo začať. Aj keď to bolo také vyučovanie, že až. S nejakými 15 žiakmi. Ostatní jednoducho došli neskôr. Načo budú v Brazílii chodiť niekde na čas. To tu tak nefunguje. Niektorým mojím kamarátkam by sa tu fakt páčilo. Moja prvá hodina bola hodiny chémie. Bola fakt zábavná lebo profesor si písal na tabuľu rovnice a žiaci ho jednoducho ignorovali. Nemajú chémiu moc v láske. Najlepšie na tej hodine bolo to, že jak plynula tak som si všimla, že sa všetci prechádzajú po triede a absolútne im neprekáža, že je vyučovanie. No, čo ma fakt dorazilo bolo keď sa môj nový spolužiak zrazu zobral a s celou lavicou si to odkráčal na druhý koniec triedy. Ja som len kukala, že to čoooooooo?? To som ešte nezažila. No u nich to tam je na dennom poriadku. Tak si myslím, že toto sa naučím rýchlo. Potom to už bolo celkom v poriadku, len saa v tej škole fakt nič nenaučíte. Všetko tam berú dosť jednoduché a tí študenti si to tam iba odsedia. Za celý deň nič nerobia, ale fakt nič. To myslím doslovne. No vy máte cez ten rok aspoň čas spať, lebo vstávate strašne skoro. A máte čas na poobedné aktivity. Z tohto hľadiska je tá škola úžasná. Síce začínate o siedmej, ale končíte už o 11:30. A celý deň pred sebou. Jediné, čo sa mi na tej škole páči sú prestávky. Teda oni majú iba jednu prestávku, ale tá stojí za to. Nesmiete zostať v triede. Triedy sa zamknú a vy môžete byť v záhrade alebo si zahrať nejakú hru. Stolný tenis alebo futbal alebo neviem čo ešte. Predávajú tam vynikajúce teplé desiaty. Čo len chcete. Toto sa mi naozaj páči. Mohlo by to tak fungovať aj v mojej škole na Slovensku.
Za tieto prvé dva týždne čo som tu som toho videla dosť máličko. Normálne neviem kde sa podeli. Keby som tu len na dva týždne tak fakt idem domov s plačom lebo som ešte nič nevidela. Bola som si obzrieť mesto a podobné veci. Jeden deň sme boli v nákupnom centre a čo sa mi nestalo. Jeden chlapík na mňa kričal, že sa do mňa zamiloval. Zvláštne, ale celkom vtipné. Prečo ja?? Ale bolo super. Hlavne, že ste boli s kamarátmi.
Moja rodina, kde momentálne bývam je celkom v pohode. Síce je to dosť vtipné a veľa ľudí si ma kvôli tomu doberá, ale na obed máme každý jeden deň fazuľu, mäso a ryžu. Je to dosť vtipné, ale jedného dňa vám to pôjde už aj ušami. Táto rodina má nejaké problémy takže sa tento týždeň sťahujem do druhej. No, uisťovali ma, že so mnou žiadne problémy nemajú. Ja dúfam, že to je pravda lebo to by som nechcela. Už som aj videla moju novú rodinu a musím povedať, že tam sa nudiť asi fakt nebudem. Majú 5 psov, dve myši a papagája, ktorého nikto okrem otca neznáša lebo stále čosi kecá. Takže nudiť sa určite nebudem. V to aj dúfam.
Čo sa týka Campa Grande tak je to nádherné mesto. Musím vám povedať, že žiadna divočina tu nie je ako si to myslí pár ľudí. Aj keď od mojej babky to beriem, ale keď mi to povedala kamarátka v mojom veku tak to som už kukala, že čo si to tí ľudia nemyslia. Je to tu podobné ako na Slovensku. Aj keď na ceste si musíte dávať pozor lebo tu vám auto nezastaví. Jednoducho vás zrazí, ale aj tak vás skoro všade vozia takže sa moc cez tú cestu nenachodíte. Po chodníkoch si musíte dávať pozor lebo oni ti vám tam majú samé schody. Keď som tu bola prvé dni tak som všade len zakopávala. Sa čudujem, že moje tenisky ešte držia lebo to bolo na každom 5 kroku. Som si vtedy dosť často pripomínala aká som slepá. A fakt som lebo sa mi to stane ešte aj teraz. Sem tam. :D ale inak v pohodeee. Všetko je fajn.
Brazilčania sú strašne milí ľudia. Najlepšie je keď sa vás začnú vypytovať na krajinu Československo alebo si myslia, že bývate v Juhoslávii. Niekedy sa na tom dosť pobavíte. Aj keď z času na čas máte toho dosť. Mne sa strašne páči keď sa ma moja hosťujúca mama pýta na všelijaké veci. Napríklad sa ma pýtala či poznám polievku. Najskôr som na ňu vyvalila oči, že či sa mi to sníva, ale keď mi povedala, že oni tu jedia polievku len keď tu je zima tak mi to došlo. Napočudovanie bola dosť prekvapená keď som jej povedala, že mi ju papáme každý jeden deň. Asi doteraz mi ne verí. :D Alebo sa ma pýtala či poznám hranolky. No tak akože to ma už dosť dostalo lebo tak kto by ich nepoznal. Na Slovensku nie je doba kamenná. Niekedy vám to príde vtipné, no fakt niekedy prevraciam očami. Ale na to všetko je to fajn. Jedlo tu nemajú až také nejaké rozdielne. Až na to, že sendviče jedia asi tým spôsobom, že vydlabú stred a ten stred vyhodia alebo fazuľu jedia ku všetkému. Ale ja si nesťažujem. Najlepšie majú sladkosti. Tie mi chutia najviac. No mám strašný strach z vety ANOTHER FAT STUDENT. Strašne sa jej bojím. Síce čo sa jedla týka tak nie je zlé pokiaľ ho máte doma. Ak idete na nejakú rodinnú oslavu tak tam je ten obed iný. Oni tam robia strašne luxusné obedy a fakt pokiaľ neviete ktorou vidličkou máte čo jesť tak ste stratený pretože ich tam je trošku viac. To vtedy keď si sadnete za stôl tak si poviete sakra. Čo teraz?? Ale najlepšie je keď vám donesú predjedlo. To tam tak asi pol minúty kukáte do toho taniera a čakáte, že to na vás vyskočí. A to myslím smrteľne vážne. Vtedy sa fakt moc nenajete, ale nezúfajte hlavné jedlo je mäso, ryža a fazuľa. :D aj keď si asi hodinu budete musieť počkať na hlavné jedlo pretože oni si musia predjedlo naložiť najmenej 4krát. Takisto aj hlavné jedlo takže sa dosť načakáte aj na dezert. :D

Privítanie a prvé prežité dni

Toto bola moja prvá cesta lietadlom kedy som išla sama a aj keď som sa toho neskutočne bála tak musím povedať, že bola super.
Keď som letela z Prahy do Paríža tak bola cesta v pohode. Lietadlo bolo skoro prázdne len pár nás tam bolo. No problém nastal keď som vystúpila z lietadla a musela nájsť terminál 1. To už začalo byť zložité. Tak asi 20 minút mi trvalo kým som sa zorientovala a zistila, že som na termináli 2. A teraz čo?? Kukám , kukám no nikde som nevidela tabulu s označením terminálu 1. Zrazu som len kukla na jednu maličkú tabulu a tam to bolo označené. Tak som potom išla po šípkach. Lenže po niekoľkých metroch šípka zmizla. :D a jajaj asi idem opačným smerom. Tak som sa musela vrátiť a hľadať opačne. Nakoniec ma to doviedlo k vláčiku, na ktorom bola napísaná trasa terminál 3, terminál 1. Tak som nastúpila do neho a išla. Po asi 10 minútach som konečne vystúpila z vláčiku a zrazu som bola na mieste. Tak som tam počkala dokedy mi neukáže na obrazovke na aký gate mám ísť a išla som. Let bol skvelý aj keď je to dosť nepohodlné sedieť 12 hodín stále rovnako. Ale fakt sa celkom dal.
Došla som do Sao Paula asi tak okolo 4 ráno tamojšieho času. Našla som dobrovoľníkov a išla s nimi. Tí ma doviezli na miesto kde som musela čakať do tretej poobede na svoj let. Ale to nebolo až také hrozné pretože nás tam bolo veľa. Aspoň som sa naučila niečo po taliansky a nemecky pretože Nemcov tam bolo neskutočne veľa.Ako sme tam tých „pár“ hodín sedeli tak nám doniesli aj jedenie z Mcdonaldu , ale tak aspoň niečo. Niektorí aj spali ale na tých kufroch sa fakt spať nedalo.
Keď sme sa konečne dočkali posledného letu tak už to išlo veľmi rýchlo. Na letisku ma čakal Jao Paulo môj staší brat so svojou priateľkou ( je strašne milučká, len škoda, že nevie po anglicky). Doviezol ma domov. Po celý čas som si myslela, že bývajú v dome, ale oni to bývajú v byte. No akože je asi 3krát väčší ako ten náš, ale aj tak je to byt. Sice ešte som nevidela bytovku, ktorá má vlastný bazén, masážny salón a podobne. :D no tak a previedol ma celým bytom, ukázal mi moju izbičku, v ktorej mám televízor, dvd a playstation, ukázal mi moju kúpeľňu, izbu všetkých ostatných. Dokonca oni vám majú kúpeľne schované v šatníku. Proste otvoríte dvere do šatníka a tam sa vám zjavia dvere do kúpeľne. Parádne. Majú krásnu jedáleň, obývačku jak z výkladu (normálne sa bojíte si aj sadnúť) chyžnú, ktorá by bola najradšej keby som jej rozumela pretože keď som sa vybalovala mi strašne chcela pomôcť len nevedela s čím. Musela som sa s ňou nejak rukami nohami dohodnúť, kde jej budem nechávať špinavé prádlo aby ho mohla oprať. A tak. Jednoducho je to úplne inak ako na Slovensku. Len si viem predstaviť aká lenivá dojdem domov. A si zoberte aká lenivá už som teraz. Dokonca som si ráno spratala posteľ a Rose (chyžná) mi povedala, že to nabudúce nemusím robiť, že to uprace ona. No tak ja sa premáhať nebudem. Večer keď prišiel otec domov ma privítal, chvíľu s nami posedel na balkóne a išiel navariť večeru. (Inak zabudla som povedať, že majú dva balkóny) Keď bola hotová tak sme s Jao Paulom nachystali jedáleň a mohlo sa ísť jesť. Na večeru boli cestoviny s nejakou omáčkou. Otec sa ma stále pýtal či mi chutilo lebo ja nie som naučená asi 4krát si nakladať a tak mu bolo čudné, že som to urobila len 2krát a to som to urobila len zo slušnosti. Po večeri sme mali dezert. Boli to jahody zo salkom a šľahačkou. Nakoniec sme všetko jednoducho iba odniesli do kuchyne a nechali do rána kedy došla Rose a všetko upratala.
Ráno, keď som vstala tak ma v jedálni čakali raňajky. Rose akurát došla a tak mi nachystala na stôl mlieko s kakaom a ešte jahodové mlieko. K tomu mi dala šunku, maslo a nejakú pomazánku. Akože ten chleba to bol taký sendvičový, ale tak s normálnym sa môžem rozlúčiť. Keď som zjedla tak som jej všetko doniesla do kuchyne a jediné čo som všetko odniesla do chladničky. Potom som mohla ísť robiť čo som chcela. Obed pripravila ona, dokonca nachystala pekne na stôl takže stačilo prísť sadnúť si a najesť sa. Mali sme hovädzie s ryžou, fazuľou a šalátom (zemiakovým), plus ešte aj zeleninový šalát. Keď sme sa najedli tak jednoducho všetci odkráčali od stola a išli si po svojom. Rose uprace. Aj to tak bolo. Jao Paulo mi povedal, že za chvíľu pôjdeme kuknúť mesto tak som sa išla pripraviť. Boli sme pozrieť mesto, ukázal mi kde budem chodiť do školy ( je to tak 15 minút peši), potom sme išli k parku a tam mi kúpil kokos. Bol celkom dobrý, akože bolo to úplne niečo iné a myslím si, že by som si ho dala znova. Jediné čo mi fakt nechutilo bol ten vnútrajšok. Na prvé dva dni som toho stihla dá sa povedať veľa pretože tu v Brazílii všetci spia asi tak do pol jednej poobede takže sa toho viac stihnúť nedalo.