Takže môj veľmi uponáhľaný november.
Na začiatku novembra sa všetky moje problémy začali riešiť. Mala som zostať u tej rodiny len posledný týždeň. Aj tak ten týždeň stál za to. Odpojili mi internet a vlastne už sa so mnou nikto nebavil. Ten týždeň bol pre mňa veľmi ťažký, lebo som to tam už moc nezvládala, chcela som ísť čo najskôr preč, niekedy som sa pristihla pri myšlienke či by nebolo lepšie ísť domov. Naozaj sa zbaliť a povedať, že idem domov. Každý jeden deň bol pre mňa niečo ako utrpenie. Každý deň som plakala a rozmýšľala čo môžem urobiť. Nemohla som urobiť nič, len čakať na moju spásu, čakať na to kedy si pre mňa príde Natalie a zoberie ma odtiaľ. Bolo mi celkom jedno kde pôjdem, hlavne aby som išla niekde preč, preč od nich. Nakoniec som sa dočkala toho dňa. Natalie ma doviezla do domu jej priateľa rodičov, pretože jej brat mal kiahne a tak som istú dobu bývala u neho. Bývalo sa tam v celku dobre. Tí ľudia toho nemali veľa. Mali maličký domček a podobne, ale na to všetko to boli neskutočne milí ľudia. Veľmi dobre sa s nimi komunikovalo, veľmi rada som sa s nimi po večeroch rozprávala a podobne. Bolo mi s nimi dobre. Po tú dobu čo som tam bývala som sa stihla trošku pozbierať. Dala som si dokopy myšlienky a po tom ako som sa odsťahovala sa mi už ani domov nechcelo ísť. Zrazu som znova pochopila načo som sem prišla. Našla som znova čaro Brazílie, našla som ďalších kamarátov a podobne. Nebolo to ľahké, ale ľudia mali pravdu, že už horšie nebude a tých 15 dní čo som tam strávila bolo len lepšie a lepšie. Táto rodina bola akási predpríprava na moju ďalšiu dlhšiu rodinu a hádam som to trošku využila. Každý večer som sa s nimi rozprávala a podobne. Ale s touto rodinou to išlo, pretože oni sa so mnou chceli rozprávať, rozprávali sme sa o úplne nepodstatných veciach, ale rozprávali sme sa. Bolo to také jednoduché rozprávať sa s nimi. Prišlo mi to úplne normálne, ako keby som ich poznala dlho. Ako keby som k nim neprišla pred pár dňami, ale ako keby som u nich už bola nejaké dva mesiace, nie dva dni. Prišlo to také jednoduché. Neviem prečo sa to nedalo aj v tej rodine predtým. A tým pádom som si s nimi rozumela. A vtedy som si uvedomila aká je komunikácia dôležitá. A nie len to. Keď prídete k tým ľuďom tak vám povedia, že toto je váš dom. Jednoducho vám povedia aby ste sa správali ako doma a vy to aj musíte urobiť. Keď ste hladný, tak jednoducho otvoríte chladničku a spravíte si jesť. Ja nehovorím, že som to neurobila aj v tej druhej rodine, ale na začiatku som sa to bála urobiť, ale tu mi to už tak neprišlo. Jednoducho som otvorila chladničku a spravila si jesť. A tých 15 dní čo som tam bola mi bolo dobre. Bola som spokojná, konečne som mala pokoj a mohla sa zhovárať, lebo mi to chýbalo. Mohla som spoznávať ďalej Brazíliu. Až mi prišlo ľúto, že som sa musela od nich odsťahovať.
Nakoniec som sa nasťahovala k Natalie. Jej rodina ma privítala a podobne. V ten večer som sa dosť nasmiala s jej maminou lebo tak keď som videla, že hrá hry na facebooku a orkuti, tak mi to prišlo vtipné. Takže sme si fakt na začiatok dobre rozumeli. Prvé dni boli veľmi dobré, dokonca som zvedavá ako to s touto rodinou nakoniec dopadne :D.
středa 22. prosince 2010
středa 1. prosince 2010
Hostiteľské rodiny
Tak o hostiteľských rodinách by som mohla rozprávať aj tri dni v kuse. Takže, začíname:
1.rodina: V tejto rodine som bývala veľmi krátky čas. Len moje prvé tri týždne. No aj tak na tie tri týždne nezabudnem. Prišla som do ich rodiny a všetci ma pekne privítali. Prvý týždeň bol taký nový ako pre mňa, tak aj pre nich. Druhý týždeň bol rušnejší. Mojej prvej mame začalo vadiť, že raz za týždeň volám so svojou maminou a podobne. Jedného rána mi to dala veľmi jasne najavo. Jednoducho mi za to vynadala. Vtedy som to brala asi tak, že čo mi má ona za to nadávať. Jednoducho raz týždenne so svojimi rodičmi hádam môžem volať nie? Potom asi tak za týždeň som sa dozvedela, že musím zmeniť rodinu. Nebolo to vtedy pre mňa moc ľahké. Aj keď som bola na ňu vtedy nahnevaná, tak som jednoducho nechcela ísť preč, bála som sa, že tá ďalšia rodina bude horšia. Tie posledné dni v tej rodine boli dosť divné. Bolo tam cítiť, to že idem za chvíľu preč. Ale aj tak to nebolo hrozné.
Keď sa na tú rodinu pozriem teraz, s odstupom tak to vidím inak. Tak istým spôsobom tých ľudí mám rada a nebola to zlá skúsenosť. U nich som sa naučila, že keď mi niekto vynadá, tak si ho jednoducho vypočujem a idem ďalej. A podobné veci. Nebolo to na škodu u nich bývať.
2.rodina: Na začiatku mi táto rodina pripadala ako úplne dokonalá rodina. Myslela som si, že ma nič lepšie ani stretnúť nemohlo. Prišli mi celkom podobní ako moja rodina a tak mi tam na začiatku nemohlo byť lepšie. Aj keď som sa dosť smiala z toho ako sme chodili stále na pizzu a podobne. No, boli pre mňa super a tak som to neriešila. Jednoducho mi s nimi bolo dobre a takúto maličkosť som prehliadala. No, ako začali problémy, tak mi začalo aj veľa vecí vadiť. Po nejakom mesiaci aj niečo, skoro po dvoch sa so mnou deti prestávali baviť a robievali mi dosť zle. Najskôr som to prehliadala, lebo deti boli od mňa mladšie, ale po mesiaci to prehliadať nemôžem. No a potom to už len išlo. Nikto ma nezdravil, keď som vystupovala a nastupovala z auta a podobne. Nakoniec padlo rozhodnutie meniť rodinu. Ten posledný týždeň s nimi bol taký divný. Nikto sa so mnou nebavil, odpojili mi internet a dokonca ma sa ma pýtali či vôbec chcem ísť s nimi sa najesť. Bolo to divné s ten týždeň bol veľmi hrozný. Musím povedať, že najhorší týždeň, ktorý som tu zažila. Naozaj sa to nedá porovnať asi s ničím, vždy mi bolo smutno a podobne, ale vtedy mi bolo zle a neskutočne smutno.
Keď sa na túto rodinu pozriem teraz, tak to vidím trošku inak. Je ešte málo času od toho ako som sa odsťahovala, ale viem, že aj tie problémy mi na niečo boli. Naučila som sa zas niečo nového. Naučila som sa, že aj takéto situácie sa stávajú a človek sa s tým musí vyrovnať. Naučila som sa, že nemám nikomu moc dôverovať pretože tých ľudí nepoznám dlho a podobné veci. Keby som teraz v takej istej situácii, tak veľa vecí spravím inak. Už som sa poučila.
3.rodina: V tejto rodine som bývala len 15 dní a to len preto lebo Natalien brat mal kiahne a ja som ich ešte nemala. Tak som sa nasťahovala do domu jej priateľa po tú dobu. V tejto rodine bolo veľmi dobre, jeho rodičia boli veľmi milí a podobne. Dokonca mi bolo ľúto, že musím po 15-tich dňoch odísť lebo mi s nimi bolo veľmi dobre. Povedali mi, že môžem ich prísť pozrieť kedy budem chcieť a ja určite príde, pretože som si ich obľúbila.
4.rodina: V tejto rodine bývam, len pár dní a tak o nej neviem moc povedať, ale ako to býva v každej rodine na začiatku, tak sa všetci o mňa zaujímajú a zo všetkým mi pomáhajú. Komunikujem s nimi ako najviac viem aj keď tu je to lepšie, lebo tu sú celá rodina pokope oveľa častejšie. Uvidíme ako to nakoniec dopadne.
Určite sa budem snažiť aby sa už nič zlého nestalo, pretože takých zlých situácií bolo veľa a určite chcem na Brazíliu spomínať v dobrom, nie v tom, že som tu mala len problémy.
1.rodina: V tejto rodine som bývala veľmi krátky čas. Len moje prvé tri týždne. No aj tak na tie tri týždne nezabudnem. Prišla som do ich rodiny a všetci ma pekne privítali. Prvý týždeň bol taký nový ako pre mňa, tak aj pre nich. Druhý týždeň bol rušnejší. Mojej prvej mame začalo vadiť, že raz za týždeň volám so svojou maminou a podobne. Jedného rána mi to dala veľmi jasne najavo. Jednoducho mi za to vynadala. Vtedy som to brala asi tak, že čo mi má ona za to nadávať. Jednoducho raz týždenne so svojimi rodičmi hádam môžem volať nie? Potom asi tak za týždeň som sa dozvedela, že musím zmeniť rodinu. Nebolo to vtedy pre mňa moc ľahké. Aj keď som bola na ňu vtedy nahnevaná, tak som jednoducho nechcela ísť preč, bála som sa, že tá ďalšia rodina bude horšia. Tie posledné dni v tej rodine boli dosť divné. Bolo tam cítiť, to že idem za chvíľu preč. Ale aj tak to nebolo hrozné.
Keď sa na tú rodinu pozriem teraz, s odstupom tak to vidím inak. Tak istým spôsobom tých ľudí mám rada a nebola to zlá skúsenosť. U nich som sa naučila, že keď mi niekto vynadá, tak si ho jednoducho vypočujem a idem ďalej. A podobné veci. Nebolo to na škodu u nich bývať.
2.rodina: Na začiatku mi táto rodina pripadala ako úplne dokonalá rodina. Myslela som si, že ma nič lepšie ani stretnúť nemohlo. Prišli mi celkom podobní ako moja rodina a tak mi tam na začiatku nemohlo byť lepšie. Aj keď som sa dosť smiala z toho ako sme chodili stále na pizzu a podobne. No, boli pre mňa super a tak som to neriešila. Jednoducho mi s nimi bolo dobre a takúto maličkosť som prehliadala. No, ako začali problémy, tak mi začalo aj veľa vecí vadiť. Po nejakom mesiaci aj niečo, skoro po dvoch sa so mnou deti prestávali baviť a robievali mi dosť zle. Najskôr som to prehliadala, lebo deti boli od mňa mladšie, ale po mesiaci to prehliadať nemôžem. No a potom to už len išlo. Nikto ma nezdravil, keď som vystupovala a nastupovala z auta a podobne. Nakoniec padlo rozhodnutie meniť rodinu. Ten posledný týždeň s nimi bol taký divný. Nikto sa so mnou nebavil, odpojili mi internet a dokonca ma sa ma pýtali či vôbec chcem ísť s nimi sa najesť. Bolo to divné s ten týždeň bol veľmi hrozný. Musím povedať, že najhorší týždeň, ktorý som tu zažila. Naozaj sa to nedá porovnať asi s ničím, vždy mi bolo smutno a podobne, ale vtedy mi bolo zle a neskutočne smutno.
Keď sa na túto rodinu pozriem teraz, tak to vidím trošku inak. Je ešte málo času od toho ako som sa odsťahovala, ale viem, že aj tie problémy mi na niečo boli. Naučila som sa zas niečo nového. Naučila som sa, že aj takéto situácie sa stávajú a človek sa s tým musí vyrovnať. Naučila som sa, že nemám nikomu moc dôverovať pretože tých ľudí nepoznám dlho a podobné veci. Keby som teraz v takej istej situácii, tak veľa vecí spravím inak. Už som sa poučila.
3.rodina: V tejto rodine som bývala len 15 dní a to len preto lebo Natalien brat mal kiahne a ja som ich ešte nemala. Tak som sa nasťahovala do domu jej priateľa po tú dobu. V tejto rodine bolo veľmi dobre, jeho rodičia boli veľmi milí a podobne. Dokonca mi bolo ľúto, že musím po 15-tich dňoch odísť lebo mi s nimi bolo veľmi dobre. Povedali mi, že môžem ich prísť pozrieť kedy budem chcieť a ja určite príde, pretože som si ich obľúbila.
4.rodina: V tejto rodine bývam, len pár dní a tak o nej neviem moc povedať, ale ako to býva v každej rodine na začiatku, tak sa všetci o mňa zaujímajú a zo všetkým mi pomáhajú. Komunikujem s nimi ako najviac viem aj keď tu je to lepšie, lebo tu sú celá rodina pokope oveľa častejšie. Uvidíme ako to nakoniec dopadne.
Určite sa budem snažiť aby sa už nič zlého nestalo, pretože takých zlých situácií bolo veľa a určite chcem na Brazíliu spomínať v dobrom, nie v tom, že som tu mala len problémy.
Přihlásit se k odběru:
Příspěvky (Atom)