Ropzrávať o plánoch do konca pobytu je zvláštne ťažké.
Independent travel? Hmm, keď napíšete môjmu otcovi, že je niečo takého možné a že stačí poslať Money, tak rada pôjdem. Viem, že ku koncu môžem cestovať, ale tu je cestovanie veľmi drahé a tak independent travel odkladám na čas, keď si na to sama zarobím a nebudem od mojich rodičov pýtať peniaze. Celkovo Brazília je veľmi drahá a tak si to jednoducho nemôžem dovoliť. Tu jedna letenka stojí majetok a autobusom by som naozaj neodporúčala ísť niekde pretože sa cestuje najmenej 24 hodín a to nie je nič moc. A aj tak som už toho precestovala veľa a na druhú stranu sa cestovať sama v Brazílii bojím, je to dosť nebezpečné. Jediné, čo mi je ľúto, že za tých 9 mesiacov, čo som tu tak som nebol v Riu. To je jediné, čo ma fakt mrzí, ale na druhú stranu som videla veľa krásnych miest tiež. A za tento rok som sa toho nacestovala dosť. No, ak sa niekomu bude dať zájsť do Ria, neváhajte a choďte, je to naozaj zážitok. Teda aspoň som to tak počula.
Mám presne mesiac do konca pobytu a tak mám už presne rozvrh napísaný, čo budem tieto týždne, dni robiť. Rodina ma berie na 3 dni, na výlet do Bonita, má to byť taký ten náš posledný spoločný výlet a tak sa neskutočne teším. Mala by som ísť nejak 14 dní pred odchodom a jeden víkend strávim s nimi a budem sa potápať s rybičkami. Teraz, čo budem mať víkend bude môj posledný voľný víkend a tak by som si ho mala užiť, ale naozaj neviem čo budem robiť. Určite pôjdem von, ale neviem ako, s kým a kde. Uvidím, ale bude to v pohode. Posledný preto, lebo ten ďalší idem do toho Bonita a potom mám poslednú AFS orientáciu a po sobotnej orientácii v piatok odchádzam. Keďže odchádzam v piatok, tak ďalší víkend strávim s mojou rodinou doma, na Slovensku.
Určite, ten posledný týždeň by som chcela nejak stráviť spolu s rodinou, pobaliť sa a ešte stráviť posledné dni s kamarátmi. Bude to zvláštne povedať mojím kamarátom a rodine len tak zbohom.
Neviem, celkom mi to nepríde, že by som niektorých už nemala vidieť, príde mi to zvláštne pretože celý čas to bolo nejak rovnaké, už to bolo ako doma, nič zvláštne, dennodenný život. A zrazu mám povedať zbohom a odísť. Teším sa domov, ale neviem si to predstaviť. Neviem si predstaviť ako sa budem cítiť, keď budem odchádzať. Ale ešte nechám toto napokoji.
Ku koncu by som sa rada dohodla s jednou kamarátkou, ktorá patrí medzi moje naj aby sme jeden pre nás posledný deň len tak niekde sedeli a rozprávali sa. Presne tak ako to bolo s jednou, ktorá už odišla. Jednoducho sme sedeli na balkóne pri západe slnka a len tak sa rozprávali, spomínali na to aké to bolo, keď sme prišli, ako sme sa spoznali a podobne. Bolo to také celkom pekné, len tak spomínať . Však aj tak, za pár dní môžem už len spomínať.
Toto sú moje plány do konca pobytu. Uvidím, čo mi z toho vyjde a čo bude inak. Zatiaľ si užívam posledných dní. Presne dnes mi moja mamina povedala, že som tu už 284 dní a za 25 idem domov. Je to celkom zvláštne, tých 284 dní sa mi nejak nezdá. Neviem, kde sa stratili. Tak, ale ja sa idem teda ponoriť do posledných 25 dní v Brazílii.
pondělí 9. května 2011
...čo mi najviac chýba...
Hovoriť o tom, čo mi najviac chýba je veľmi ťažké. Po prvé preto, lebo za mesiac idem domov a tak si viac menej užívam posledné dni v Brazílii a po druhé preto, lebo mi toho chýba tak strašne veľa, že by som tu mohla sedieť dva dni za počítačom a vypisovať, čo všetko mi chýba.
Na začiatok by som mohla povedať, že mi chýbajú rodičia a moja maličká sestrička. To je presne to prvé, čo sa mi vybaví pod otázkou, čo mi chýba. Chýbajú mi neskutočne. Chýba mi ich objatie, ich úsmev a podobne. Chýba mi malá sestrička, ktorá by sa so mnou aspoň raz za deň musela dobre pohádať alebo mi jednu „ vraziť“ aby sa nepovedalo, že som za dnes ešte nedostala od 8-ročnej sestry. Chýbajú mi aj kamaráti, však to je tiež úplne jasné. Chýba mi to trávenie s mojimi kamarátmi a podobne, ALE čo mi naozaj najviac chýba je jedná jediná vec. Chýba mi ten môj každodenný život. Chýba mi zobudiť sa v mojej pomerne rozhádzanej izbe, počuť ako na mňa mamina kričí alebo jednoducho stojí v izbe a rozpráva, že musím ísť do školy a tak by som už konečne mala vstávať. Ani neviem prečo, ale chýba mi aj to učenie. Nie takým spôsobom, že by som sa chcela učievať neviem koľko veľa, ale chýba mi taká tá moja škola, kde som aspoň k niečomu, kde nesedím nadarmo. Chýba mi taký môj zvláštne nijaký a predsa uponáhľaný deň. Taký deň v týždni aký som trávievala presne 17 rokov a nikde nebola žiadna zmena. To presne mi chýba, pretože tu to je iné. Iné v tom, že ja tu vlastne naozaj nič nerobím a lezie mi to na nervy. Moji rodičia a vlastne všetci z rodiny mi stále hovoria, že som lenivá a vždy som istým spôsobom bola, ale odkedy som tu, tak si uvedomujem, že lenivosť je na nič. Už som unavená z toho, že niekto po mne uprace a podobne. Teda mohla by som si to upratať, ale načo keď to urobí niekto iný. Viem, že tieto dve veci nejdú k sebe, ale tu by tu človek musel byť aby to pochopil. Chýbajú mi tie víkendy s rodičmi, viem že som ich fakt neznášala, ale po roku sa mi cnie po nich.
Chýba mi to objatie rodičov. Niekedy sa mi stáva, že žiarlim. Jednoducho ja ich mám rada, ale keď ich niekedy vidím tak rodinne, tak mi to príde ľúto. Príde mi ľúto, že nemôžem byť aj ja tak s rodičmi. Len tak ich objať a podobne. Možno to nie je správne, ale nepomôžem si. Takéto dni sú viac menej najhoršie, lebo vtedy by som sa najradšej zbalila a odišla domov.
Keď som sem prišla, tak mi bolo povedané, že keď sa budem mať vrátiť domov, tak sa mi nebude chcieť. Ale ja toto musím poprieť. Ja asi nie som z tých, čo povedia – ešte by som tu rok vydržala. Ja sa teším domov. Teším sa až uvidím moju rodinu, až ich konečne objímem a poviem im ako ich ľúbim, až s nimi budem. Teším sa na to, že ich uvidím na letisku stáť a čakať na mňa. Predstavujem si, že sa budú usmievať a mávať mi, keď ma uvidia. Jednoducho sa na to teším. Bude mi chýbať aj Brazília to je jasné, ale doma je len doma.
Na začiatok by som mohla povedať, že mi chýbajú rodičia a moja maličká sestrička. To je presne to prvé, čo sa mi vybaví pod otázkou, čo mi chýba. Chýbajú mi neskutočne. Chýba mi ich objatie, ich úsmev a podobne. Chýba mi malá sestrička, ktorá by sa so mnou aspoň raz za deň musela dobre pohádať alebo mi jednu „ vraziť“ aby sa nepovedalo, že som za dnes ešte nedostala od 8-ročnej sestry. Chýbajú mi aj kamaráti, však to je tiež úplne jasné. Chýba mi to trávenie s mojimi kamarátmi a podobne, ALE čo mi naozaj najviac chýba je jedná jediná vec. Chýba mi ten môj každodenný život. Chýba mi zobudiť sa v mojej pomerne rozhádzanej izbe, počuť ako na mňa mamina kričí alebo jednoducho stojí v izbe a rozpráva, že musím ísť do školy a tak by som už konečne mala vstávať. Ani neviem prečo, ale chýba mi aj to učenie. Nie takým spôsobom, že by som sa chcela učievať neviem koľko veľa, ale chýba mi taká tá moja škola, kde som aspoň k niečomu, kde nesedím nadarmo. Chýba mi taký môj zvláštne nijaký a predsa uponáhľaný deň. Taký deň v týždni aký som trávievala presne 17 rokov a nikde nebola žiadna zmena. To presne mi chýba, pretože tu to je iné. Iné v tom, že ja tu vlastne naozaj nič nerobím a lezie mi to na nervy. Moji rodičia a vlastne všetci z rodiny mi stále hovoria, že som lenivá a vždy som istým spôsobom bola, ale odkedy som tu, tak si uvedomujem, že lenivosť je na nič. Už som unavená z toho, že niekto po mne uprace a podobne. Teda mohla by som si to upratať, ale načo keď to urobí niekto iný. Viem, že tieto dve veci nejdú k sebe, ale tu by tu človek musel byť aby to pochopil. Chýbajú mi tie víkendy s rodičmi, viem že som ich fakt neznášala, ale po roku sa mi cnie po nich.
Chýba mi to objatie rodičov. Niekedy sa mi stáva, že žiarlim. Jednoducho ja ich mám rada, ale keď ich niekedy vidím tak rodinne, tak mi to príde ľúto. Príde mi ľúto, že nemôžem byť aj ja tak s rodičmi. Len tak ich objať a podobne. Možno to nie je správne, ale nepomôžem si. Takéto dni sú viac menej najhoršie, lebo vtedy by som sa najradšej zbalila a odišla domov.
Keď som sem prišla, tak mi bolo povedané, že keď sa budem mať vrátiť domov, tak sa mi nebude chcieť. Ale ja toto musím poprieť. Ja asi nie som z tých, čo povedia – ešte by som tu rok vydržala. Ja sa teším domov. Teším sa až uvidím moju rodinu, až ich konečne objímem a poviem im ako ich ľúbim, až s nimi budem. Teším sa na to, že ich uvidím na letisku stáť a čakať na mňa. Predstavujem si, že sa budú usmievať a mávať mi, keď ma uvidia. Jednoducho sa na to teším. Bude mi chýbať aj Brazília to je jasné, ale doma je len doma.
sobota 9. dubna 2011
AFS akcie a noví kamaráti
Keby som mala zhodnotiť AFS akcie za tento rok tak ich bolo pomerne málo. Teda málo. Asi by som musela byť milionárka aby som absolvovala všetky výlety organizované AFS.
Najviac AFS akcií bolo takých, že sa cestovalo po Brazílii a spoznávalo sa najkrajšie miesta v tejto krajine. Ale, tak bola aj nejaká tá orientácia. Musím povedať, že bola jedna.
Po mesiaci aj nejakých dňoch sa konala orientácia so všetkými študentmi tu nablízku. Orientácia trvala v podstate jeden celý deň a musím povedať, že bola dosť nudná, ale zas za to spoznanie tých študentov to stálo. Najlepšie bolo, že nám po mesiaci prezidentka AFS v našom meste hrozila, že tá orientácia bude celá v portugalčine, ale nakoniec bola v angličtine. Každý aspoň trošku rozumel, ale rozprávať nevedel, takže sme ju prehlasovali. Myslím si, že tá orientácia nebola zlá a celkom mi niečo takého chýba lebo s niektorými študentmi sa vidím len na orientácii a jednoducho by som ich chcela vidieť ešte raz.
Ako ďalšiu AFS akciu som absolvovala výlet po zaujímavých miestach. Bola som vo Foz do Iguaçu. Ako som už povedala, tak to bol môj najlepší výlet za tento rok. Nehovorím, že nebolo veľa dobrých výletov, ale to čo bolo tam bolo nezabudnuteľné. Ono veľa robilo to, že sme boli len študenti a tak sme si jednoducho povedané sadli. Videla som veľa nových vecí a spoznala veľa ľudí z rozličných krajín.
Ja som zažila AFS akcie len také. Je to trošku smutné, že ich nebolo viac, ale ja s tým nenarobím vôbec nič. Bolo mi povedané, že bude ešte posledná AFS orientácia. Bude presne týždeň predtým ako ja odídem domov, keďže idem o mesiac skôr domov. Uvidíme ako to bude a celkom sa na ňu teším, bude to pre mňa dúfam príjemné ukončenie pobytu v Brazílii.
A čo sa týka kamarátov?
S kamarátmi je to trošku zložité. Na začiatku to bolo tak, že sa všetci chceli so mnou baviť. No, po čase som zistila, kto je môj kamarát a kto jednoducho nie je. Ale toto sa týka viac menej školy. V škole to bolo tak, že najskôr sa všetci chceli so mnou baviť, len ja som nevedela jazyk a tak som sa s nimi moc nemohla rozprávať, ale zas niektorí ľudia sa so mnou bavili takou lámanou angličtinou. No, tam potom bolo veľa ľudí, ktorí sa so mnou nebavili, neskôr ma ohovárali. Ale mne to nejako nevadilo, ja som tam mala tých mojich kamarátov, ktorí sa so mnou bavili a tých ostatných som si jednoducho nevšímala. Nakoniec, po čase som si našla aj kamarátov mimo školy. To sú vlastne kamaráti doteraz. Ja som si ich našla počas letných prázdnin. Vtedy som mala čas na to aby som si našla tých pre mňa najlepších. Po prázdninách to bolo v škole tiež trošku divné, ale nejak sa nesťažujem. Ja si to chodím do školy v podstate odsedieť. Nemám tam nejakých veľmi dobrých kamarátov, skôr sú to kamaráti, ktorí sa so mnou bavia len vtedy, keď niečo potrebujú, ale tak ja to neberiem nejak zle. Bavím sa s nimi normálne. Aj tak za dva mesiace idem domov a tak nemá význam z toho robiť nejaké veľké búúúúúúúúúúúúúúúúú.
Najviac AFS akcií bolo takých, že sa cestovalo po Brazílii a spoznávalo sa najkrajšie miesta v tejto krajine. Ale, tak bola aj nejaká tá orientácia. Musím povedať, že bola jedna.
Po mesiaci aj nejakých dňoch sa konala orientácia so všetkými študentmi tu nablízku. Orientácia trvala v podstate jeden celý deň a musím povedať, že bola dosť nudná, ale zas za to spoznanie tých študentov to stálo. Najlepšie bolo, že nám po mesiaci prezidentka AFS v našom meste hrozila, že tá orientácia bude celá v portugalčine, ale nakoniec bola v angličtine. Každý aspoň trošku rozumel, ale rozprávať nevedel, takže sme ju prehlasovali. Myslím si, že tá orientácia nebola zlá a celkom mi niečo takého chýba lebo s niektorými študentmi sa vidím len na orientácii a jednoducho by som ich chcela vidieť ešte raz.
Ako ďalšiu AFS akciu som absolvovala výlet po zaujímavých miestach. Bola som vo Foz do Iguaçu. Ako som už povedala, tak to bol môj najlepší výlet za tento rok. Nehovorím, že nebolo veľa dobrých výletov, ale to čo bolo tam bolo nezabudnuteľné. Ono veľa robilo to, že sme boli len študenti a tak sme si jednoducho povedané sadli. Videla som veľa nových vecí a spoznala veľa ľudí z rozličných krajín.
Ja som zažila AFS akcie len také. Je to trošku smutné, že ich nebolo viac, ale ja s tým nenarobím vôbec nič. Bolo mi povedané, že bude ešte posledná AFS orientácia. Bude presne týždeň predtým ako ja odídem domov, keďže idem o mesiac skôr domov. Uvidíme ako to bude a celkom sa na ňu teším, bude to pre mňa dúfam príjemné ukončenie pobytu v Brazílii.
A čo sa týka kamarátov?
S kamarátmi je to trošku zložité. Na začiatku to bolo tak, že sa všetci chceli so mnou baviť. No, po čase som zistila, kto je môj kamarát a kto jednoducho nie je. Ale toto sa týka viac menej školy. V škole to bolo tak, že najskôr sa všetci chceli so mnou baviť, len ja som nevedela jazyk a tak som sa s nimi moc nemohla rozprávať, ale zas niektorí ľudia sa so mnou bavili takou lámanou angličtinou. No, tam potom bolo veľa ľudí, ktorí sa so mnou nebavili, neskôr ma ohovárali. Ale mne to nejako nevadilo, ja som tam mala tých mojich kamarátov, ktorí sa so mnou bavili a tých ostatných som si jednoducho nevšímala. Nakoniec, po čase som si našla aj kamarátov mimo školy. To sú vlastne kamaráti doteraz. Ja som si ich našla počas letných prázdnin. Vtedy som mala čas na to aby som si našla tých pre mňa najlepších. Po prázdninách to bolo v škole tiež trošku divné, ale nejak sa nesťažujem. Ja si to chodím do školy v podstate odsedieť. Nemám tam nejakých veľmi dobrých kamarátov, skôr sú to kamaráti, ktorí sa so mnou bavia len vtedy, keď niečo potrebujú, ale tak ja to neberiem nejak zle. Bavím sa s nimi normálne. Aj tak za dva mesiace idem domov a tak nemá význam z toho robiť nejaké veľké búúúúúúúúúúúúúúúúú.
čtvrtek 10. března 2011
Po pol roku
Už je to presne pol roka.
Už je to pol roka, čo som v Brazílii. Vlastne ja už som tu presne 7 mesiacov. Takže viac ako pol roka.
Ešte teraz si pamätám na ten deň, keď som prišla do Brazílie. Bol to taký neskutočne uponáhľaný deň, že som nemala čas ani zaregistrovať kde som. Len som vedela, že to čo sa skrýva za dverami letiska nie je moja rodná krajina. Pamätám si ako som s očakávaniami sedela na letisku v São Paule a uvažovala ako to celé bude. Ako to tu vlastne zvládnem, aká je moja rodina, ako sa naučím nový jazyk pretože som nič nerozumela a podobne. Uvažovala som nad tým ako to tam vonku vyzerá, aké stromy, budovy majú a podobne. Uvažovala som nad všetkým. U mňa doma sa viac menej vyplakávalo pretože som odišla na rok preč, ale JA, JA som bola šťastná. Tešila som sa z toho, že sa mi splnil môj sen. Odišla som na rok do cudzej krajiny okúsiť život.
Na začiatku to bolo dosť zvláštne, nezvyčajné, poučné. Ešte som sa ani nezabývala, už som menila rodinu, potom som si rodinu pripustila moc k sebe a zrazu som ju musela meniť znova. Pamätám si na tie chvíle pretože vtedy som nebola šťastná, uvažovala som nad tým aké mám hlúpe sny a ako som mohla byť doma, ale ja som miesto toho sama v Brazílii bez rodiny, bez ničoho. Vtedy som chcela ísť domov, moja rodina mi povedala, že ak chcem môžem, aj keď môj otec bol zásadne proti tomu, ale keďže je to môj otec tak sa nečudujem. Moji najlepší kamaráti tiež viac menej vraveli aby som sa vrátila a zároveň mi vraveli aby som zostala. No, ako vidíte, zostala som. Zostala som a dúfala, že sa tie moje hrozné 4 mesiace zmenia na ďalších 6 pekných mesiacov. Nehovorím, že tie 4 mesiace boli celé hrozné, no neboli najlepšie. Boli až moc rodinné na mňa a na to, že som v Brazílii len jeden rok. No, nakoniec to dopadlo dobre. Zmenila som rodinu a na moje šťastie si ma nechali milučkí ľudia, aj keď zo začiatku sú všetci milučkí. No, v tejto rodine som už 3 mesiace a zatiaľ sa nič nezmenilo od môjho príchodu. Keď som prišla do tejto rodiny som spoznala ďalšiu mamu. Hneď som sa s ňou skamarátila a podobne. Po týždni sa ma spýtala či by som u nich nechcela zostať a tak som povedala okay. No, hneď som spravila jednu zásadnú vec, spýtala som sa jej či ju môžem volať Sandra a nie mama. Povedala mi, že áno. No, po tej dobe čo som v jej rodine môžem povedať, že mi nerobí najmenší problém ju volať brazílska mama. Pretože ňou aj je. Za tie 3 mesiace, čo som s nimi doma musím povedať, že táto rodina je pre mňa tou brazílskou rodinou. Nikto iný. V prvej rodine som bývala len chvíľku a tam to bolo tak, že vyžadovali aby som ich volala mama a otec. V ďalšej ani neviem, pretože som sa jednoducho tomu vyhýbala. Dokonca som minule tak uvažovala nad tým, že v tej druhej rodine som sa po celý čas necítila ako doma. Neviem, tu to je úplne inak. Dokonca, keď som im oznámila dátum odchodu, tak mi povedali, že by som mala zostať omnoho dlhšie, pretože som sa ešte len nasťahovala a už za chvíľu idem domov. A keď som im povedala, že mne sa nejak domov nechce ísť, tak sa potešili. Dokonca aj psík ma má rád a keď som cestovala tak mi pred dverami izby plakal.
Za toho pol roka som si našla aj nejakých kamarátov. Na začiatku to bolo zvláštne, pretože sa vám zadalo, že každý sa s vami rozpráva a podobne. No, po čase som zistila, kto je ozajstný kamarát a podobne. No, keďže sme v Brazílii, tak najčastejšie chodím von s výmennými študentmi, pretože vám Brazílčan aj povie, že vám zavolá a dohodnete sa, že pôjdete von, ale toho telefónu sa jednoducho nedočkáte. Ale počula som, že to je v celej Amerike, nie len v Latinskej Amerike. Takže som to nechala tak. Ale našla som si jednu kamarátku, Brazílčanku s ktorou chodievam von, ale ona je fakt jediná. No, mám ju fakt rada.
Keby som mala zhodnotiť tento polrok tak by som povedala, že som rada ako to bolo. Prvé mesiace boli poučné a tie ďalšie boli až príliš perfektné. Za pár mesiačikov idem domov a už teraz viem, že mi to tu bude fakt chýbať. Bude mi chýbať tá televízia s portugalskými titulkami alebo to ako si robím srandu s mojej brazílskej mami. Jednoducho dúfam, že sa sem ešte niekedy vrátim, na prázdniny a podobne. Aj keď jedno viem, nechcela by som tu bývať. Som až príliš odlišná od nich. Ale páči sa mi tu, aj keď mi to teplo lezie na nervy. Ha-ha.
Už je to pol roka, čo som v Brazílii. Vlastne ja už som tu presne 7 mesiacov. Takže viac ako pol roka.
Ešte teraz si pamätám na ten deň, keď som prišla do Brazílie. Bol to taký neskutočne uponáhľaný deň, že som nemala čas ani zaregistrovať kde som. Len som vedela, že to čo sa skrýva za dverami letiska nie je moja rodná krajina. Pamätám si ako som s očakávaniami sedela na letisku v São Paule a uvažovala ako to celé bude. Ako to tu vlastne zvládnem, aká je moja rodina, ako sa naučím nový jazyk pretože som nič nerozumela a podobne. Uvažovala som nad tým ako to tam vonku vyzerá, aké stromy, budovy majú a podobne. Uvažovala som nad všetkým. U mňa doma sa viac menej vyplakávalo pretože som odišla na rok preč, ale JA, JA som bola šťastná. Tešila som sa z toho, že sa mi splnil môj sen. Odišla som na rok do cudzej krajiny okúsiť život.
Na začiatku to bolo dosť zvláštne, nezvyčajné, poučné. Ešte som sa ani nezabývala, už som menila rodinu, potom som si rodinu pripustila moc k sebe a zrazu som ju musela meniť znova. Pamätám si na tie chvíle pretože vtedy som nebola šťastná, uvažovala som nad tým aké mám hlúpe sny a ako som mohla byť doma, ale ja som miesto toho sama v Brazílii bez rodiny, bez ničoho. Vtedy som chcela ísť domov, moja rodina mi povedala, že ak chcem môžem, aj keď môj otec bol zásadne proti tomu, ale keďže je to môj otec tak sa nečudujem. Moji najlepší kamaráti tiež viac menej vraveli aby som sa vrátila a zároveň mi vraveli aby som zostala. No, ako vidíte, zostala som. Zostala som a dúfala, že sa tie moje hrozné 4 mesiace zmenia na ďalších 6 pekných mesiacov. Nehovorím, že tie 4 mesiace boli celé hrozné, no neboli najlepšie. Boli až moc rodinné na mňa a na to, že som v Brazílii len jeden rok. No, nakoniec to dopadlo dobre. Zmenila som rodinu a na moje šťastie si ma nechali milučkí ľudia, aj keď zo začiatku sú všetci milučkí. No, v tejto rodine som už 3 mesiace a zatiaľ sa nič nezmenilo od môjho príchodu. Keď som prišla do tejto rodiny som spoznala ďalšiu mamu. Hneď som sa s ňou skamarátila a podobne. Po týždni sa ma spýtala či by som u nich nechcela zostať a tak som povedala okay. No, hneď som spravila jednu zásadnú vec, spýtala som sa jej či ju môžem volať Sandra a nie mama. Povedala mi, že áno. No, po tej dobe čo som v jej rodine môžem povedať, že mi nerobí najmenší problém ju volať brazílska mama. Pretože ňou aj je. Za tie 3 mesiace, čo som s nimi doma musím povedať, že táto rodina je pre mňa tou brazílskou rodinou. Nikto iný. V prvej rodine som bývala len chvíľku a tam to bolo tak, že vyžadovali aby som ich volala mama a otec. V ďalšej ani neviem, pretože som sa jednoducho tomu vyhýbala. Dokonca som minule tak uvažovala nad tým, že v tej druhej rodine som sa po celý čas necítila ako doma. Neviem, tu to je úplne inak. Dokonca, keď som im oznámila dátum odchodu, tak mi povedali, že by som mala zostať omnoho dlhšie, pretože som sa ešte len nasťahovala a už za chvíľu idem domov. A keď som im povedala, že mne sa nejak domov nechce ísť, tak sa potešili. Dokonca aj psík ma má rád a keď som cestovala tak mi pred dverami izby plakal.
Za toho pol roka som si našla aj nejakých kamarátov. Na začiatku to bolo zvláštne, pretože sa vám zadalo, že každý sa s vami rozpráva a podobne. No, po čase som zistila, kto je ozajstný kamarát a podobne. No, keďže sme v Brazílii, tak najčastejšie chodím von s výmennými študentmi, pretože vám Brazílčan aj povie, že vám zavolá a dohodnete sa, že pôjdete von, ale toho telefónu sa jednoducho nedočkáte. Ale počula som, že to je v celej Amerike, nie len v Latinskej Amerike. Takže som to nechala tak. Ale našla som si jednu kamarátku, Brazílčanku s ktorou chodievam von, ale ona je fakt jediná. No, mám ju fakt rada.
Keby som mala zhodnotiť tento polrok tak by som povedala, že som rada ako to bolo. Prvé mesiace boli poučné a tie ďalšie boli až príliš perfektné. Za pár mesiačikov idem domov a už teraz viem, že mi to tu bude fakt chýbať. Bude mi chýbať tá televízia s portugalskými titulkami alebo to ako si robím srandu s mojej brazílskej mami. Jednoducho dúfam, že sa sem ešte niekedy vrátim, na prázdniny a podobne. Aj keď jedno viem, nechcela by som tu bývať. Som až príliš odlišná od nich. Ale páči sa mi tu, aj keď mi to teplo lezie na nervy. Ha-ha.
čtvrtek 20. ledna 2011
Vianoce a prázdniny v Brazílii
Vianoce v Brazílii.
Ešte pred Vianocami som sa presťahovala k mojej súčasnej rodine a tak to bolo dosť zvláštne. Na konci novembra som sa presťahovala k rodine, ktorá sa ma po týždni spýtala či by som nechcela u nich zostať na stálo, do konca pobytu. Keďže som si ich za tých pár dní naozaj obľúbila, tak som povedala, že áno chcem, chcem u nich bývať do konca pobytu. A tak som tam zostala. Začiatok prázdnin bol zvláštne pomalý a celkom sa mi to pozdávalo, keďže boli prázdniny. Mala som cestovať a ešte dokonca som mala narodeniny. Najskôr som oslavovala narodeniny v deň mojich narodením. Dali mi dokonca nádherné darčeky, čo som fakt nečakala a tak ma to naozaj potešilo. Nebola to nejaká oslava, ale bola som rada, že si na mňa spomenuli. Nakoniec som mala oslavu po tom ako som sa vrátila z výletu. Deň po tom ako som sa vrátila sme robili malú barbeque. Prišli aj moji kamaráti a bola tam aj celá rodina, dokonca mi to prišlo vtipné, lebo ma v živote nenapadlo, že by som mohla oslavovať niekedy moje narodeniny pri bazéne. Nakoniec sa pomaličky, ale isto blížili Vianoce. Na štedrý deň sme išli k vzdialenejšej rodine. Myslela som si, že to bude niečo podobné ako u nás, len s tým rozdielom, že nikde nebude sneh a nebudem pozerať popolušku. No, ale mýlila som sa. Prišli sme tam a vlastne sa ani nič nedialo. Všetci sme položili darčeky pod maliličký stromček. To bol stromček asi taký veľký ako u nás si dávame na stôl. Takže nič moc. Prišli sme tam nejak po obede asi okolo jednej. Naozaj sa nič nedialo, len čo som to prespala a podobne. Dokonca som pozerala obyčajné filmy, nič extra. Celý čas som len spala a ostatní robili to isté, spali. Nakoniec sme mali mať vianočnú večeru a o pol noci sa mali dávať darčeky. No, večera mi prišla ako keby sme grilovali. Jedla som hus či čo to bolo a tanier som mala položený na kolenách a pohár s pitím na zemi. Takže pre mňa to vianočná večera naozaj nebola. O pol noci sa dávali darčeky, dávali sa asi 2 hodiny, pretože oni sa museli všetci ešte pofotiť. No, niečo mi hovorte. Musím povedať, že som dostala darčeky aj od ľudí, čo som videla v ten deň prvýkrát v živote a tak mi to prišlo neskutočne milé. Zároveň som nevedela, čo mám robiť pretože ja som kúpila darček iba pre rodinu. No, povedali mi, že ťažkú hlavu si z toho robiť nemusím pretože sa odo mňa sa čakalo iba to. No, takže tak. A tak sa skončil štedrý deň. Vlastne celé Vianoce. To bol koniec Vianoc. My sme tam zostali ešte pár dní, ale nič zvláštne sa nedialo. Boli to dni ako každý iný. Neviem čo viac k Vianociam dodať, pretože to boli fakt zvláštne Vianoce pre mňa. Na jednu stranu mi nebolo nejako moc smutno za našimi Vianocami, pretože som nemala ani čas registrovať, že nejaké boli, ale aj tak neviem čo na ne viac povedať. Nepáčili sa mi tie Vianoce a to už nikto nezmení. Niet nad Vianoce doma. Celkom som nad tým uvažovala, pretože všetci výmenní študenti hovorili, že sa im Vianoce nepáčili a možno Vianoce sú naozaj tak špecifický sviatok, že je príliš ťažké povedať, že sa vám nejaké páčia, keď ste ďaleko od blízkych a podobne. Myslím si, že pre každého to je také zvláštne tráviť takéto sviatky niekde ďaleko. No, nie je na škodu vyskúšať niečo iné. Potom vlastne zistíte, čo vám najviac chýba a keď prídete si to budete viac vážiť.
Nakoniec sme sa vrátili domov a ja som musela ísť tráviť nový rok s inou rodinou pretože moja rodina cestovala a ja som sa k nim prisťahovala veľmi neskoro na to aby som si mohla zaplatiť letenku a ísť s nimi. Takže som sa pobalila a išla som k rodine, kde som bývala tých 15 dní. Bola to celkom sranda s nimi. Na Silvestra sme išli k ich vzdialenejšej rodine. Aj Silvester bol zvláštny, zas sme grilovali. A tu je to tak, že na nový rok musíš mať oblečené biele veci, šaty alebo niečo takého a tak som si ešte pred tým musela kúpiť biele šaty, no táto rodina sa dohodla, že biele šaty nemusia mať a tak som si mohla kúpiť aj inú farbu. Celkom som bola nahnevané, lebo zrovna biele šaty moc nevyužijem. No, ale k veci. Na Silvestra sme pozerali telku a všetci spali. Ja neviem, ale fakt oni všetko prespia, to je hrozné, keby som na pláži tak to je iné, ale tam to bola fakt nuda. Už dávno som sa na Silvestra tak nenudila. Proste sme pozerali nejakú telenovelu a presne o pol noci sme si pripili, oni sa stihli ešte opiť a išlo sa spať. Magický Silvester, no. Ja neviem, ale niekedy sa mi fakt rozum zastavuje nad nimi. Sú fakt neskutočne lenivý, aby Silvester prespali? To sa mi ešte nestalo. Iba moji rodičia to vedeli dosť prespať alebo moja babka, ale od tých sa to fakt dalo čakať, ale tu? No, neviem mám z toho fakt zvláštne pocity. Na tento rok na Silvestra to oslávim po slovensky ako sa patrí. Aspoň nejaké pozitívum, pretože som bola fakt zdrvená z tohto. Čakala som nejakú zábavu alebo čo a dočkala som sa len toho, že to prespali. No, čo viac dodať – Brazília. A takto sa skončili Vianoce a začal sa nový rok.
Nakoniec som dožívala prázdnin, vlastne ešte si tých pár dní dožívam, ale už sa za chvíľu začne škola. Tak prázdniny sa potom trávili doma. Moja rodina cestovala a tak som zostala so sestrou sama. Tak s ňou bývať skoro 20 dní, no nič moc. Doma neustále nebolo čo na jedenie a podobne. Dokonca posledné tri dni nám došiel aj toaletný papier a to už som sa na tom musela fakt smiať, lebo to už keď aj to dojde, tak to už musí byť hrozné. Celý ten čas vlastne trávila doma. Chodila som sem tam s kamarátmi von a podobne. Len tu je to tak, že im sa „strááášne“ chce niekde ísť a tak ste boli doma a väčšinu času sa nudili. Tak celkom zvláštne prázdniny, stále ste sedeli v kine s výmennými študentmi a podobne. V celku nudné, ale aspoň ste nesedeli doma stále, troška zmena. Aj to musí byť. Takže čo sa týka prázdnin, tak kino, nákupy, bazén a podobne. A ešte sedenie doma a pozeranie všetkých filmov čo ste videli. Takže asi tak. V skratke to vyzerajú celkom nudné prázdniny, ale ono to nie je až také zlé. Je veľa vecí prečo boli fakt dosť dobré...
Ešte pred Vianocami som sa presťahovala k mojej súčasnej rodine a tak to bolo dosť zvláštne. Na konci novembra som sa presťahovala k rodine, ktorá sa ma po týždni spýtala či by som nechcela u nich zostať na stálo, do konca pobytu. Keďže som si ich za tých pár dní naozaj obľúbila, tak som povedala, že áno chcem, chcem u nich bývať do konca pobytu. A tak som tam zostala. Začiatok prázdnin bol zvláštne pomalý a celkom sa mi to pozdávalo, keďže boli prázdniny. Mala som cestovať a ešte dokonca som mala narodeniny. Najskôr som oslavovala narodeniny v deň mojich narodením. Dali mi dokonca nádherné darčeky, čo som fakt nečakala a tak ma to naozaj potešilo. Nebola to nejaká oslava, ale bola som rada, že si na mňa spomenuli. Nakoniec som mala oslavu po tom ako som sa vrátila z výletu. Deň po tom ako som sa vrátila sme robili malú barbeque. Prišli aj moji kamaráti a bola tam aj celá rodina, dokonca mi to prišlo vtipné, lebo ma v živote nenapadlo, že by som mohla oslavovať niekedy moje narodeniny pri bazéne. Nakoniec sa pomaličky, ale isto blížili Vianoce. Na štedrý deň sme išli k vzdialenejšej rodine. Myslela som si, že to bude niečo podobné ako u nás, len s tým rozdielom, že nikde nebude sneh a nebudem pozerať popolušku. No, ale mýlila som sa. Prišli sme tam a vlastne sa ani nič nedialo. Všetci sme položili darčeky pod maliličký stromček. To bol stromček asi taký veľký ako u nás si dávame na stôl. Takže nič moc. Prišli sme tam nejak po obede asi okolo jednej. Naozaj sa nič nedialo, len čo som to prespala a podobne. Dokonca som pozerala obyčajné filmy, nič extra. Celý čas som len spala a ostatní robili to isté, spali. Nakoniec sme mali mať vianočnú večeru a o pol noci sa mali dávať darčeky. No, večera mi prišla ako keby sme grilovali. Jedla som hus či čo to bolo a tanier som mala položený na kolenách a pohár s pitím na zemi. Takže pre mňa to vianočná večera naozaj nebola. O pol noci sa dávali darčeky, dávali sa asi 2 hodiny, pretože oni sa museli všetci ešte pofotiť. No, niečo mi hovorte. Musím povedať, že som dostala darčeky aj od ľudí, čo som videla v ten deň prvýkrát v živote a tak mi to prišlo neskutočne milé. Zároveň som nevedela, čo mám robiť pretože ja som kúpila darček iba pre rodinu. No, povedali mi, že ťažkú hlavu si z toho robiť nemusím pretože sa odo mňa sa čakalo iba to. No, takže tak. A tak sa skončil štedrý deň. Vlastne celé Vianoce. To bol koniec Vianoc. My sme tam zostali ešte pár dní, ale nič zvláštne sa nedialo. Boli to dni ako každý iný. Neviem čo viac k Vianociam dodať, pretože to boli fakt zvláštne Vianoce pre mňa. Na jednu stranu mi nebolo nejako moc smutno za našimi Vianocami, pretože som nemala ani čas registrovať, že nejaké boli, ale aj tak neviem čo na ne viac povedať. Nepáčili sa mi tie Vianoce a to už nikto nezmení. Niet nad Vianoce doma. Celkom som nad tým uvažovala, pretože všetci výmenní študenti hovorili, že sa im Vianoce nepáčili a možno Vianoce sú naozaj tak špecifický sviatok, že je príliš ťažké povedať, že sa vám nejaké páčia, keď ste ďaleko od blízkych a podobne. Myslím si, že pre každého to je také zvláštne tráviť takéto sviatky niekde ďaleko. No, nie je na škodu vyskúšať niečo iné. Potom vlastne zistíte, čo vám najviac chýba a keď prídete si to budete viac vážiť.
Nakoniec sme sa vrátili domov a ja som musela ísť tráviť nový rok s inou rodinou pretože moja rodina cestovala a ja som sa k nim prisťahovala veľmi neskoro na to aby som si mohla zaplatiť letenku a ísť s nimi. Takže som sa pobalila a išla som k rodine, kde som bývala tých 15 dní. Bola to celkom sranda s nimi. Na Silvestra sme išli k ich vzdialenejšej rodine. Aj Silvester bol zvláštny, zas sme grilovali. A tu je to tak, že na nový rok musíš mať oblečené biele veci, šaty alebo niečo takého a tak som si ešte pred tým musela kúpiť biele šaty, no táto rodina sa dohodla, že biele šaty nemusia mať a tak som si mohla kúpiť aj inú farbu. Celkom som bola nahnevané, lebo zrovna biele šaty moc nevyužijem. No, ale k veci. Na Silvestra sme pozerali telku a všetci spali. Ja neviem, ale fakt oni všetko prespia, to je hrozné, keby som na pláži tak to je iné, ale tam to bola fakt nuda. Už dávno som sa na Silvestra tak nenudila. Proste sme pozerali nejakú telenovelu a presne o pol noci sme si pripili, oni sa stihli ešte opiť a išlo sa spať. Magický Silvester, no. Ja neviem, ale niekedy sa mi fakt rozum zastavuje nad nimi. Sú fakt neskutočne lenivý, aby Silvester prespali? To sa mi ešte nestalo. Iba moji rodičia to vedeli dosť prespať alebo moja babka, ale od tých sa to fakt dalo čakať, ale tu? No, neviem mám z toho fakt zvláštne pocity. Na tento rok na Silvestra to oslávim po slovensky ako sa patrí. Aspoň nejaké pozitívum, pretože som bola fakt zdrvená z tohto. Čakala som nejakú zábavu alebo čo a dočkala som sa len toho, že to prespali. No, čo viac dodať – Brazília. A takto sa skončili Vianoce a začal sa nový rok.
Nakoniec som dožívala prázdnin, vlastne ešte si tých pár dní dožívam, ale už sa za chvíľu začne škola. Tak prázdniny sa potom trávili doma. Moja rodina cestovala a tak som zostala so sestrou sama. Tak s ňou bývať skoro 20 dní, no nič moc. Doma neustále nebolo čo na jedenie a podobne. Dokonca posledné tri dni nám došiel aj toaletný papier a to už som sa na tom musela fakt smiať, lebo to už keď aj to dojde, tak to už musí byť hrozné. Celý ten čas vlastne trávila doma. Chodila som sem tam s kamarátmi von a podobne. Len tu je to tak, že im sa „strááášne“ chce niekde ísť a tak ste boli doma a väčšinu času sa nudili. Tak celkom zvláštne prázdniny, stále ste sedeli v kine s výmennými študentmi a podobne. V celku nudné, ale aspoň ste nesedeli doma stále, troška zmena. Aj to musí byť. Takže čo sa týka prázdnin, tak kino, nákupy, bazén a podobne. A ešte sedenie doma a pozeranie všetkých filmov čo ste videli. Takže asi tak. V skratke to vyzerajú celkom nudné prázdniny, ale ono to nie je až také zlé. Je veľa vecí prečo boli fakt dosť dobré...
čtvrtek 6. ledna 2011
Foz do Iguaçu
Najlepší zážitok od môjho príjazdu.
Za najlepší zážitok od môjho príjazdu považujem výlet s AFS - FOZ DO IGUAÇU.
Bol to výlet prostredníctvom AFS a na ten výlet nikdy nezabudnem. Lebo som spoznala neskutočne veľa ľudí a tie kamarátstva sú tu také iné. Keďže sú to výmenný študenti, tak si s nimi píšete a podobne a dohadujete sa na tom kedy sa znova uvidíte a podobne, ale o tom potom.
Išla som tak lietadlom a tak cesta lietadlom bola celkom normálna, nič nezvyčajné. Celkom ma pobavila angličtina v lietadle. Pretože, keď idem lietadlom, tak ja tej portugalčine nerozumiem a tak vám nezostáva nič iné, len sa spoliehať na angličtinu. No, ale tá angličtina je taká zlá, že po dvoch minútach sa začnete smiať a ste radi, že ste sa aspoň dozvedeli, že sedíte v správnom lietadle. No, ale tak aspoň niečo :D.
Prvý deň: v prvý deň sme všetci prišli do FOZ a vlastne sme sa ubytovali a spoznali s ostatnými výmennými študentmi. Bol to taký zoznamovací deň so všetkými a zoznámili sme sa aj s programom, ktorý nás čaká v ďalších dňoch. Nič extra, ale viac sme sa spoznali a podobne. Bolo to veľmi fajn. Nakoniec to bolo celkom fajn.
Druhý deň: začal sa program. Prvý deň sme išli do Argentíny na vodopády. Vstávali sme nejako okolo siedmej ráno, lebo o ôsmej sme odchádzali a museli sme sa ešte stihnúť naraňajkovať. Nakoniec nás pred hotelom čakal autobus a mohli sme sa vydať smer Argentína. Na hraniciach sme museli vystúpili z autobusu, zobrali sme pas a museli sme si hodinu vystáť radu na pečiatku. Keď sme si hodinu vystáli radu na pečiatku, tak sme sa vydali do parku. Vošli sme do parku a nastúpili na vláčik k vodopádom. Nakoniec sme vystúpili a hodinu kráčali k prvým vodopádom. Bolo neskutočne teplo, tak sa išlo trošku zle, ale inak bolo v pohode. Všetci fotili o dušu a tak som nestrácala čas ani ja a fotila. Ako sme došli k prvým vodopádom, tak sme sa pofotili, urobili video a podobne a išlo sa naspäť. Potom sme išli na obed a po obede sme sa mali vydať po skupinkám k tým ďalším vodopádom. Keď sme videli tie ďalšie, tak to bolo úplne iné, tie vodopády boli tak nesmierne blízko pri nás. Cez niektoré sme museli prejsť a niektoré boli tak blízko, že sme sa ich až dotýkali a tak to bolo úplne úžasné. Po prvé vám konečne nebolo také teplo, ale zas na druhej strane to bol neskutočný zážitok. Veď kto sa môže pochváliť tým, že prechádzal cez vodopády v Argentíne. Málokto. Nakoniec sme sa mali pobrať preč. Ešte sme išli pozrieť na miesto v Argentíne, kde ste sa postavili a po ľavej strane ste videli Paraguay a po pravej strane ste videli Brazíliu a stáli ste v Argentíne. Neskutočné. Nakoniec sme sa mohli poprechádzať po centre v Argentíne. Zistila som, že aj keď je tá krajina tak blízko, tak je úplne rozdielna. Celkom zvláštne. Nakoniec sme sa o desiatej večer dostali do hotela na večeru a mohli sme ísť spať. Aby sme na druhý deň vstali.
Tretí deň: v ten deň sme sa vydali do Paraguaya nakupovať a pozrieť si najväčšiu elektráreň. Najskôr sme po raňajkách išli do Paraguaya nakupovať. Paraguay je známy tým, že všetko čo kúpite na ulici je na 100% falošné. A tak nás pred tým upozorňovali, že za žiadnu cenu nemáme kupovať chipsy na ulici, lebo pravdepodobne v tom balíčku nič nebude, ale našiel sa človek, čo kúpil a presvedčil sa na vlastné oči, že v tom balíčku naozaj nič nebolo. Potom nás upozorňovali aby sme nekupovali ani vodu na ulici lebo bude určite falšovaná a v žiadnom prípade elektroniku, pretože nám to na 100% nebude fungovať. No, ale našlo sa dievča, čo si kúpilo USB kľúč na ulici a potom v hoteli sme zistili, že to nefunguje. Ako keby nás na to neupozorňovali. Ale no nič. Nakoniec sa už nič falošné nekúpilo. Potom sa išlo obzrieť si elektráreň. Pre nás to nebolo nič zaujímavé, ale dali sa robiť dobré fotky, tak sme fotili. Tento deň bol celkom oddychový, pretože po tej obhliadke elektrárne sme išli na hotel a mohli sme sa kúpať v bazéne a podobne. Takže sme boli celkom radi, že si môžeme aspoň trošku oddýchnuť.
Štvrtý deň: Nakoniec sme sa vybrali pozrieť si vodopády z brazílskej strany. Tie vodopády boli o niečo krajšie, pretože ste videli všetko a bolo to omnoho krajšie. Boli to tie isté vodopády, ale z tejto strany boli krajšie. Pekne ste si to obzreli a pofotili ste čo ste mohli. Nakoniec sme sa mali rozhodnúť či pôjdeme sa previezť na lodi k vodopádom. Po dlhom rozmýšľaní som nakoniec išla. A ani toho neľutujem, aj keď som sa neskutočne bála, ale na ten zážitok nikdy nezabudnem. A ešte, keď ste mali kameru, ktorú môžete ponoriť do vody, tak ste mohli fotiť a natáčať koľko ste chceli. Aj keď som sa vtedy neskutočne bála, pretože som mala na sebe iba záchrannú vestu a bála som sa, že z tej lode jednoducho vypadnem. No, našťastie som nevypadla a ešte k tomu, keď vás obarila studená voda ako ste vošli do vodopádu, takže tak. Ale nakoniec bolo všetko v pohode a ja som natáčala čo ako som len vedela.
Toto bolo môj celý výlet, bolo toho ešte viac, ale keby som mala popísať každú jednu minútu toho výletu, tak si to asi nikto neprečíta. No, aj tak kto nezažije, neuverí. Môžem povedať, že som videla zas kúsok sveta a som rada, že som tam bola. Nemyslela som si, že to bude až taký zážitok. No, som rada.
Jednu veľkú vďaku treba dať mojím rodičom, lebo nebyť ich tak by som nikde nešla a nevidela to, čo som videla a nezažila to, čo som zažila. Naozaj sa za to môžem poďakovať len mojím rodičom. Takže im za to veľmi pekne ďakujem a dúfam, že im to všetko raz vrátim. Ďakujem veľmi pekne . Najlepší výlet v mojom živote.
Za najlepší zážitok od môjho príjazdu považujem výlet s AFS - FOZ DO IGUAÇU.
Bol to výlet prostredníctvom AFS a na ten výlet nikdy nezabudnem. Lebo som spoznala neskutočne veľa ľudí a tie kamarátstva sú tu také iné. Keďže sú to výmenný študenti, tak si s nimi píšete a podobne a dohadujete sa na tom kedy sa znova uvidíte a podobne, ale o tom potom.
Išla som tak lietadlom a tak cesta lietadlom bola celkom normálna, nič nezvyčajné. Celkom ma pobavila angličtina v lietadle. Pretože, keď idem lietadlom, tak ja tej portugalčine nerozumiem a tak vám nezostáva nič iné, len sa spoliehať na angličtinu. No, ale tá angličtina je taká zlá, že po dvoch minútach sa začnete smiať a ste radi, že ste sa aspoň dozvedeli, že sedíte v správnom lietadle. No, ale tak aspoň niečo :D.
Prvý deň: v prvý deň sme všetci prišli do FOZ a vlastne sme sa ubytovali a spoznali s ostatnými výmennými študentmi. Bol to taký zoznamovací deň so všetkými a zoznámili sme sa aj s programom, ktorý nás čaká v ďalších dňoch. Nič extra, ale viac sme sa spoznali a podobne. Bolo to veľmi fajn. Nakoniec to bolo celkom fajn.
Druhý deň: začal sa program. Prvý deň sme išli do Argentíny na vodopády. Vstávali sme nejako okolo siedmej ráno, lebo o ôsmej sme odchádzali a museli sme sa ešte stihnúť naraňajkovať. Nakoniec nás pred hotelom čakal autobus a mohli sme sa vydať smer Argentína. Na hraniciach sme museli vystúpili z autobusu, zobrali sme pas a museli sme si hodinu vystáť radu na pečiatku. Keď sme si hodinu vystáli radu na pečiatku, tak sme sa vydali do parku. Vošli sme do parku a nastúpili na vláčik k vodopádom. Nakoniec sme vystúpili a hodinu kráčali k prvým vodopádom. Bolo neskutočne teplo, tak sa išlo trošku zle, ale inak bolo v pohode. Všetci fotili o dušu a tak som nestrácala čas ani ja a fotila. Ako sme došli k prvým vodopádom, tak sme sa pofotili, urobili video a podobne a išlo sa naspäť. Potom sme išli na obed a po obede sme sa mali vydať po skupinkám k tým ďalším vodopádom. Keď sme videli tie ďalšie, tak to bolo úplne iné, tie vodopády boli tak nesmierne blízko pri nás. Cez niektoré sme museli prejsť a niektoré boli tak blízko, že sme sa ich až dotýkali a tak to bolo úplne úžasné. Po prvé vám konečne nebolo také teplo, ale zas na druhej strane to bol neskutočný zážitok. Veď kto sa môže pochváliť tým, že prechádzal cez vodopády v Argentíne. Málokto. Nakoniec sme sa mali pobrať preč. Ešte sme išli pozrieť na miesto v Argentíne, kde ste sa postavili a po ľavej strane ste videli Paraguay a po pravej strane ste videli Brazíliu a stáli ste v Argentíne. Neskutočné. Nakoniec sme sa mohli poprechádzať po centre v Argentíne. Zistila som, že aj keď je tá krajina tak blízko, tak je úplne rozdielna. Celkom zvláštne. Nakoniec sme sa o desiatej večer dostali do hotela na večeru a mohli sme ísť spať. Aby sme na druhý deň vstali.
Tretí deň: v ten deň sme sa vydali do Paraguaya nakupovať a pozrieť si najväčšiu elektráreň. Najskôr sme po raňajkách išli do Paraguaya nakupovať. Paraguay je známy tým, že všetko čo kúpite na ulici je na 100% falošné. A tak nás pred tým upozorňovali, že za žiadnu cenu nemáme kupovať chipsy na ulici, lebo pravdepodobne v tom balíčku nič nebude, ale našiel sa človek, čo kúpil a presvedčil sa na vlastné oči, že v tom balíčku naozaj nič nebolo. Potom nás upozorňovali aby sme nekupovali ani vodu na ulici lebo bude určite falšovaná a v žiadnom prípade elektroniku, pretože nám to na 100% nebude fungovať. No, ale našlo sa dievča, čo si kúpilo USB kľúč na ulici a potom v hoteli sme zistili, že to nefunguje. Ako keby nás na to neupozorňovali. Ale no nič. Nakoniec sa už nič falošné nekúpilo. Potom sa išlo obzrieť si elektráreň. Pre nás to nebolo nič zaujímavé, ale dali sa robiť dobré fotky, tak sme fotili. Tento deň bol celkom oddychový, pretože po tej obhliadke elektrárne sme išli na hotel a mohli sme sa kúpať v bazéne a podobne. Takže sme boli celkom radi, že si môžeme aspoň trošku oddýchnuť.
Štvrtý deň: Nakoniec sme sa vybrali pozrieť si vodopády z brazílskej strany. Tie vodopády boli o niečo krajšie, pretože ste videli všetko a bolo to omnoho krajšie. Boli to tie isté vodopády, ale z tejto strany boli krajšie. Pekne ste si to obzreli a pofotili ste čo ste mohli. Nakoniec sme sa mali rozhodnúť či pôjdeme sa previezť na lodi k vodopádom. Po dlhom rozmýšľaní som nakoniec išla. A ani toho neľutujem, aj keď som sa neskutočne bála, ale na ten zážitok nikdy nezabudnem. A ešte, keď ste mali kameru, ktorú môžete ponoriť do vody, tak ste mohli fotiť a natáčať koľko ste chceli. Aj keď som sa vtedy neskutočne bála, pretože som mala na sebe iba záchrannú vestu a bála som sa, že z tej lode jednoducho vypadnem. No, našťastie som nevypadla a ešte k tomu, keď vás obarila studená voda ako ste vošli do vodopádu, takže tak. Ale nakoniec bolo všetko v pohode a ja som natáčala čo ako som len vedela.
Toto bolo môj celý výlet, bolo toho ešte viac, ale keby som mala popísať každú jednu minútu toho výletu, tak si to asi nikto neprečíta. No, aj tak kto nezažije, neuverí. Môžem povedať, že som videla zas kúsok sveta a som rada, že som tam bola. Nemyslela som si, že to bude až taký zážitok. No, som rada.
Jednu veľkú vďaku treba dať mojím rodičom, lebo nebyť ich tak by som nikde nešla a nevidela to, čo som videla a nezažila to, čo som zažila. Naozaj sa za to môžem poďakovať len mojím rodičom. Takže im za to veľmi pekne ďakujem a dúfam, že im to všetko raz vrátim. Ďakujem veľmi pekne . Najlepší výlet v mojom živote.
Přihlásit se k odběru:
Příspěvky (Atom)