Môj tretí mesiac sa nezačal zrovna najlepšie ako by som čakala. Možno tým, že tieto dva mesiace boli také v celku pokojné. No, neboli úplne pokojné, ale jednoducho sa všetko dávalo do poriadku pekne za niekoľko dní.
No, ale tento mesiac sa nezačal ružovo. Ani náhodou. Možno je to tým, že som mala na konci septembra meniny a neviem ani prečo jednoducho mi to prišlo trošku ľúto. Zrazu som si uvedomila, že som tu sama a mi to prišlo ľúto. Všetci čo sú na Slovensku mi gratulovali a tu si jednoducho nikto ani nespomenul ako keby som neexistovala. Nie, že by som chcela aby si spomenuli, ale jednoducho si v takej chvíli uvedomíte, že ste tu sami. Na nejakú chvíľu rozmýšľate, že načo ste sem vlastne išli. Uvažujete nad tým, že ste si vymysleli tú najväčšiu blbosť na svete a teraz by ste sa najradšej zbalili domov. No, po nejakej hodinke vás to zas prejde a zrazu začnete konečne uvažovať trošku normálne. Začnete rozmýšľať nad tým akí ste sprostí, že ste povedali, že by ste išli domov. Zrazu si hovoríte, že veď na to ste sem išli nie? Išli ste sem na to aby ste prekonali samých seba nie? Aby ste sebe a všetkým vo vašom okolí dokázali, že vy zvládnete všetko. Áno presne na to som sem išla. Aby som zvládla úplne všetko. Jasné, že niektoré dni to nejde, niektoré dni mi je jednoducho neskutočne smutno a hovorím si, že tie dni idú strašne pomaly, ale potom príde zas obdobie kedy si hovorím, páni to už sú dva mesiace. No, jedno viem, že keby mi niekto povedal, že sa môžem teraz hneď zbaliť a ísť domov tak nepôjdem. Jednoducho by som nešla. To by som potom bola naštvaná na samú seba, že niečo takého nezvládnem. Jednoducho keď som si doma vydobyla rok v Brazílii tak ja ho tu aj zvládnem. A ono tu je super, jednoducho mám neskutočne dobrú rodinu, za ktorú som vďačná lebo tak nebyť takej dobrej rodiny asi by mi nebolo tak dobre ako mi je. Mám super kamarátku, ktorá mi pomáha ako len môže a jasné, že mám Natalie. Natalie je moje srdiečko. Je to AFS councelar a je neskutočne super. Zbožňujem ju. Pomáha mi a neskutočne. Len z času na čas máte takú dosť na nič náladu. Ale to prejde. Za pár hodín, možno dní ste úplne v pohode. Znova sa tešíte z toho kde ste a užívate si to, že nemusíte upratovať a vlastne nemusíte nič robiť len sa starať samí o seba.
Keď sa konečne to obdobie môjho maličkého smútku dalo do poriadku tak sa zas začalo kaziť niečo iné. Jednoducho moja predchádzajúca mama je prezidentkou AFS a tak ju vídavam častejšie ako by som chcela. Ono je to tým, že ona je tak strašne „optimistický“ človek, že mi to jej správanie dobre lezie na nervy. A keďže ona vo všetkom vidí problém tak som sa od nej v poslednej dobe toho napočúvala strašne veľa. To bolo iba to, že ja nehovorím po portugalsky a mám veľké problémy a podobne lebo všetci hovoria po portugalsky len ja nie. Nadáva mi aj za to, že nemám rada fazuľu a že načo som išla do Brazílie keď nemám rada fazuľu? Nikdy vraj nebudem Brazílčanka. A kto hovoril, že ja chcem byť Brazílčanka. Ja som Slovenka a hotovo. Jednoducho aj keď tu žijem už dva mesiace a budem tu ešte dlho, tak ja asi nebudem nikdy Brazílčanka, jednoducho môj domov je na Slovensku a to nič nezmení. Aj keď mi tu je dobre tak toto nebude nikdy môj domov a nech robím čokoľvek tak stále sa tu cítim len ako keby do počtu. Ani nie tak do počtu ako v tej predchádzajúcej rodine, ale tak sú dni kedy jednoducho vidím, že ja k ním nepatrím ako člen rodiny. Berú ma viac menej ako nejakého kamaráta, ktorý tu s nimi býva a podobne. Dokonca im nemusím hovoriť ani mama a otec aj keď oni si to dosť zaslúžia. Sú proste dni kedy to vidíte, že ja som tu s nimi, ale len na jeden rok, nič viac. No, ale vráťme sa k mojej bývalej mame. A toto všetko bolo v jednom kuse. Jednoducho sme išli pre moju sestru na angličtinu a jasné, že sme stretli moju bývalú mamu. Jasné, že tá sa postavila k autu a hneď spustila. Moja terajšia mama mi potom hovorí, že to nie je pravda, že ja hovorím po portugalsky veľmi dobre a že si z toho nemám nič robiť. Vraj, že veď ona so mnou nežije. Ale aj tak vás to štve, že len ju stretnete a už hneď na vás spustí jak keby neviem čo ste spravili. Po čase som začala robiť to, že som ani okno na aute nechcela otvoriť a mama mi hovorí, že aspoň by si ju mohla pozdraviť nie? A ja na to, že veď zas mi bude nadávať, kto to má počúvať. No, mama sa zasmiala a aj tak mi nakázala otvoriť to okno a zamávať jej. Ach jaj.
Nakoniec som musela ísť k nej domov na AFS večeru. Ešte pred tým stihla poslať výhražný e-mail rodičom, že to stretnutie bude iba v portugalčine. Jasné, že sa moja mama hneď zasmiala a dala mi to prečítať. No, tak hey bolo to v portugalčine. Asi polovica toho stretnutia. Celé som to tam pretrpela, ale tak rozprávala som po portugalsky. Nakoniec na druhý deň sa dozvedám, že som od nej dostala pochvalu lebo vraj hovorím po portugalsky lepšie ako ostatní študenti. Som vyvalila oči a doteraz tomu dosť neverím lebo tak ona aby niečo pochválila? A ešte mňa? To sa mi nezdá. Nakoniec keď sa vyriešilo toto tak som sa akosi menej začala baviť s mojou sestrou. Ja neviem, ale keď ona má niekedy také nálady, že by som jej za to najradšej vynadala. Proste ma to strašne trápi lebo tak potom si človek myslí, že niečo zlé urobil on. A ja som sa jej to aj pýtala, že či je na mňa nejako nahnevaná alebo čo ale povedala, že nie. Ale niekedy by som jej za tie nálady najradšej vynadala. Ale nemôžem a v tomto sa musím strašne premáhať. Normálne mi začína chýbať, že si nemôžem povedať svoj vlastný názor. Jednoducho vždy to ja tak v tichosti presedím alebo tak. Lebo tak keby niečo poviem, tak sa asi na druhý deň sťahujem. A to nechcem. Mám ich veľmi rada na to aby som sa sťahovala. Takže som ticho.
A keď už zas bolo všetko v pohode tak čo sa nestane? Zas som chorá. Ja som tu chorá každý jeden mesiac. Toto už nie je normálne aby som ja bola každý jeden mesiac chorá. A každý jeden mesiac stále to isté. To sa mám akože pripraviť, že najbližších 7 mesiacov budem ešte sedemkrát chorá? Tak ďakujem pekne.
No, na začiatok tohto mesiaca celkom perné dni. Dúfam, že sa to všetko dá nejako do poriadku lebo chorá nechcem byť a to so sestrou beriem tak trošku športovo lebo tak zas nedá sa rozprávať stále. Každý potrebuje aspoň chvíľu byť sám. Aspoň tú chvíľočku. A ja ju mám rada, všetko, ale tak keď ste s niekým dlho tak si po čase začnete trošku navzájom liezť na nervy, ale tak to by malo zas po čase prejsť. Všetko chce čas. A ja tu mám ešte veľa času takže hádam, sa nič nepokazí. Dúfam, že s touto rodinou to bude takéto stále lebo ich mám rada a nechce sa mi meniť rodinu. Už raz som to zažila. Aj keď som nakoniec bola dosť rada, že idem preč. No, teraz si zase môžem povedať, že sa teším z toho kde som a ani náhodou by som nešla domov. Veď komu by sa doma chcelo upratovať? Mne veru nie a tu to robiť nemusím. Teda v nedeľu si musím upratať posteľ, ale to je asi všetko. Takže na to všetko je tu neskutočne dobre.
Žádné komentáře:
Okomentovat