November

Takže môj veľmi uponáhľaný november.
Na začiatku novembra sa všetky moje problémy začali riešiť. Mala som zostať u tej rodiny len posledný týždeň. Aj tak ten týždeň stál za to. Odpojili mi internet a vlastne už sa so mnou nikto nebavil. Ten týždeň bol pre mňa veľmi ťažký, lebo som to tam už moc nezvládala, chcela som ísť čo najskôr preč, niekedy som sa pristihla pri myšlienke či by nebolo lepšie ísť domov. Naozaj sa zbaliť a povedať, že idem domov. Každý jeden deň bol pre mňa niečo ako utrpenie. Každý deň som plakala a rozmýšľala čo môžem urobiť. Nemohla som urobiť nič, len čakať na moju spásu, čakať na to kedy si pre mňa príde Natalie a zoberie ma odtiaľ. Bolo mi celkom jedno kde pôjdem, hlavne aby som išla niekde preč, preč od nich. Nakoniec som sa dočkala toho dňa. Natalie ma doviezla do domu jej priateľa rodičov, pretože jej brat mal kiahne a tak som istú dobu bývala u neho. Bývalo sa tam v celku dobre. Tí ľudia toho nemali veľa. Mali maličký domček a podobne, ale na to všetko to boli neskutočne milí ľudia. Veľmi dobre sa s nimi komunikovalo, veľmi rada som sa s nimi po večeroch rozprávala a podobne. Bolo mi s nimi dobre. Po tú dobu čo som tam bývala som sa stihla trošku pozbierať. Dala som si dokopy myšlienky a po tom ako som sa odsťahovala sa mi už ani domov nechcelo ísť. Zrazu som znova pochopila načo som sem prišla. Našla som znova čaro Brazílie, našla som ďalších kamarátov a podobne. Nebolo to ľahké, ale ľudia mali pravdu, že už horšie nebude a tých 15 dní čo som tam strávila bolo len lepšie a lepšie. Táto rodina bola akási predpríprava na moju ďalšiu dlhšiu rodinu a hádam som to trošku využila. Každý večer som sa s nimi rozprávala a podobne. Ale s touto rodinou to išlo, pretože oni sa so mnou chceli rozprávať, rozprávali sme sa o úplne nepodstatných veciach, ale rozprávali sme sa. Bolo to také jednoduché rozprávať sa s nimi. Prišlo mi to úplne normálne, ako keby som ich poznala dlho. Ako keby som k nim neprišla pred pár dňami, ale ako keby som u nich už bola nejaké dva mesiace, nie dva dni. Prišlo to také jednoduché. Neviem prečo sa to nedalo aj v tej rodine predtým. A tým pádom som si s nimi rozumela. A vtedy som si uvedomila aká je komunikácia dôležitá. A nie len to. Keď prídete k tým ľuďom tak vám povedia, že toto je váš dom. Jednoducho vám povedia aby ste sa správali ako doma a vy to aj musíte urobiť. Keď ste hladný, tak jednoducho otvoríte chladničku a spravíte si jesť. Ja nehovorím, že som to neurobila aj v tej druhej rodine, ale na začiatku som sa to bála urobiť, ale tu mi to už tak neprišlo. Jednoducho som otvorila chladničku a spravila si jesť. A tých 15 dní čo som tam bola mi bolo dobre. Bola som spokojná, konečne som mala pokoj a mohla sa zhovárať, lebo mi to chýbalo. Mohla som spoznávať ďalej Brazíliu. Až mi prišlo ľúto, že som sa musela od nich odsťahovať.
Nakoniec som sa nasťahovala k Natalie. Jej rodina ma privítala a podobne. V ten večer som sa dosť nasmiala s jej maminou lebo tak keď som videla, že hrá hry na facebooku a orkuti, tak mi to prišlo vtipné. Takže sme si fakt na začiatok dobre rozumeli. Prvé dni boli veľmi dobré, dokonca som zvedavá ako to s touto rodinou nakoniec dopadne :D.