Tá Brazília je neuveriteľná. Človek by si niekedy myslel, že tu už po dvoch mesiacoch nič zaujímavého nezažije. No, strašne sa mýlil. Hlavne pokiaľ má takú rodinu ako ja. Čo vám budem hovoriť.
Som tu už dva mesiace a každý jeden deň ma vedia prekvapiť. To, že každý jeden deň na večeru papáme pizzu alebo sendvič tak to nie je nič nového. Len si pamätám ako som sa na sebe ešte pred mesiacom smiala. Vždy mi dali do ruky menu a vyber si pizzu. Já som vám to tak zdvorilostne prelistovala a tvárila som sa že čítam. No, po piatich minútach som to vždy vzdala a zahlásila vetu: „ ja tomu nerozumiem.“ Jasné, že všetci výbuch smiech lebo ja som sa tvárila vždy tak strašne vážne ako keby som tomu rozumela. Raz sa mi dokonca stalo, že som chcela minerálku a namiesto toho som si objednala čistú vodu, ktorú z duše neznášam. Aj to sa stáva, no našťastie túto fázu pobytu už mám úspešne za sebou. Napríklad ešte donedávna som jedávala iba syr. To bolo preto, lebo som si zapamätala ako sa povie syr, ale to ako sa povie šunka som si akosi nevedela zapamätať takže som mala oddelenú stravu. Ale aj to už mám za sebou. Našťastie lebo tak už ma to nebavilo.
No, neskutočne ma dojímajú tiež naše nedeľné obedy. Nedeľa je jediný deň kedy majú chyžné voľno tak by sme si mali akože variť samy. Takže tu to funguje asi tak, že načo špiniť takú krásnu kuchyňu keď si môžeme jedlo objednať alebo zájsť do reštaurácie. Priznám sa, že ja som ešte nevidela moju brazílsku mamu variť. Teda hey videla, ale to boli hranolky z mrazničky. Aj keď to som sa tiež čudovala, že my niečo takého budeme jesť. To keď je tu niečo takého na večeru tak ja oslavujem.
Na tejto rodine ma najviac bavia nákupy. To vykúpime celý obchod a ideme domov. A to myslím doslovne. To jeden deň sme išli do takého obchodu, kde má stánok strašne veľa krajín sveta. Aj Česká Republika tam mala stánok. Ale Slovensko nie, veď načo. No, jasné, že my sme to vykúpili a išli domov. Tak veď človek si pomyslí, že ideš tam raz za čas tak si toho kúpiš „viac“. No my sme tam išli o dva dni znova. To som pozerala, že čo tam zas chcú. Tak dobre, no zas sme vykúpili celý obchod a išlo sa domov, ale keď sme tam boli zas o dva dni znova tak to už som prevracala očami, že čo tam zas chcú. Jasné, že znova nakupovali ako keby tam boli po prvýkrát. Niekedy si pripadáte dosť divne keď idete s nimi na nákup. To keď sme odtiaľ vychádzali tak som si pomyslela, že ešte raz tam pôjdeme a ja si to pôjdem rovno hodiť. Najlepšie je, že vždy sme išli na ochutnávku syrov, ale keď sme tam boli už po tretíkrát tak nám už nechceli dať ochutnať. No, ja sa nečudujem.
Ale inak sa to v podstate celkom dá. Potom v tých ostatných veciach je tá rodina celkom normálna. Taká typická brazílska rodina. Povedia ti, že o šiestej ideme preč a vaša brazílska mama sa ešte len o šiestej ide osprchovať.
Kaderníčka je dve minúty pešo, ale vy musíte ísť autom pretože je to ďaleko.
Jediné čo je nevýhoda a pre mňa dosť zvláštne, že musím každý štvrtok chodiť na katechizmus a modliť sa ruženec, ktorý som doteraz nevedela a teraz ho musím zvládnuť v portugalčine. No, tým ako sa ku mne správajú tak to nejak presedím a hotovo. Nikdy by som si nemyslela, že ja niečo takého budem chodiť a ešte v takom mladom veku. :D
A čo škola? Tak tam je to nuda ako vždy. Začala som písať trošku aj testy aby sa nepovedalo, že to tam iba prespím. No, na to všetko celkom ok. Raz sme písali test z chémie a ja som dostala dosť dobrú známku. Tak dve otázky som mala zle, ale to som vôbec nevedela preložiť. V podstate som im nerozumela. A po hodine sa ma všetci pýtajú, že ako to že mám takú dobrú známku. Koľko som sa na to učila a tak. Ja na nich pozerám, že moji milí ja som došla do triedy a zistila, že mi niečo píšeme. A knihu som vôbec neotvorila. Ani ju asi tak skoro neotvorim. Totiž tá chémia je tak strašne nudná, že ten profesorov hlas neskutočne uspáva. Ale tak celkom sa to dá. Raz som bola vyhodená z hodiny angličtiny lebo som spolužiakovi poradila celý test z angličtiny a keď sa ho profesor pýtal ako je to možné, že to označil správne a on z tej angličtiny nič nevie. Hups.
Ale tak inak to tu je v pohode. Ja si nesťažujem, niekedy mám pocit, že ten čas tu ide až moc rýchlo a že mi už zostáva iba nejakých 8 mesiacov do návratu domov a niekedy mám pocit, že sa to tu všetko tak neskutočne vlečie, že až. Niekedy mi je tak dosť smutno lebo tak dva mesiace je pre mňa už dosť dlhá doba, ale niekedy mám pocit, že je všetko ok. Lebo je to tým ako sa ku mne správa tá rodina a ja som vďačná za takú rodinu, no predsa len vám je smutno aj za tou vašou ozajstnou. Za tou pravou, ktorá vás objíme keď vám je najhoršie a podobne. Lebo tak aj keď vás tá rodina má rada tak nikdy vás neobjíme s takou láskou ako tá vaša. Ale na to všetko tu je dobre. Jedno, ale viem, že nebyť takej rodiny ako mám ja by mi bolo asi desaťkrát viac smutno ako mi je teraz.
Žádné komentáře:
Okomentovat