Prvé dojmy? Čo je rovnaké a čo iné?

Takže tých prvých dojmov je veľa. Ani to neviem nejako veľmi dobre opísať. Jednoducho prídete do inej krajiny a všetko je pre vás fascinujúce. Ja keď som sem priletela tak som na všetko pozerala tak dôsledne, všetko som chcela vidieť, všetko spoznať. Toto boli tie prvé dojmy veľmi pekné. No, prišlo aj to, že ste prišli do krajiny kde sú úplne odlišní ľudia. Odlišní ľudia, odlišný jazyk. To, že tí ľudia sú iní tak to zistíte po čase a nejako sa s tým stotožníte, no s jazykom sa stotožníte len vtedy keď mu konečne budete rozumieť. A tu môže nastať maličký problém. Na začiatku vám to ani nejako nepríde, že jednoducho nerozumiete. Každý akceptuje ten fakt, že ste sem ešte len prišli. No, po čase, po nejakom tom mesiaci vám to začne vadiť pretože ľudia na vás neberú ohľad, čo sa týka jazyka a jednoducho ignorujú to, že vy nerozumiete. To znamená, že sa pred vami rozprávajú v portugalčine a vlastne vy ničomu nerozumiete. Potom nastáva ten problém, že sa sťažujú na to ako sa s nimi nerozprávate. Ale ako sa môžete rozprávať? Po prvé nikto vám ten jazyk nenaleje do hlavy za týždeň a aj keď sa pokúšate rozprávať tak jednoducho konverzáciu v tom jazyku nemôžete viesť. No a aj vám už potom dosť začína vadiť, že neviete o čom sa bavia lebo väčšinou to je o vás. Aspoň u mňa to tak bolo v tej prvej rodine. V tej prvej rodine som bývala len dva týždne a jednoducho oni sa so mnou nerozprávali a keď sme obedovali alebo večerali tak viedli konverzáciu v portugalčine. Jasné, že po dvoch týždňoch som jednoducho nerozumela. To sa nedalo a potom nastal ten problém, kedy mi moja mama povedal, že ja si z jej bytu robím len hotel. No, ono to tak nebolo len jednoducho ako som sa mala zapojiť do konverzácie keď som ani nevedela o čom sa bavia. No, stále to bolo iba o mne. Keď si to teraz tak spätne prehrám tak jednoducho ma moc nemali radi. A doteraz to bude každý z tej rodiny brať len ako vašu chybu. Najlepšie je povedať, že áno majú pravdu a jednoducho sa snažiť to nejako zmeniť aj keď je to veľmi ťažké.
V tej druhej rodine som sa potom snažila ešte viac rozprávať v portugalčine aby nenastal taký istý problém, ale tam zas brali viac ohľad na to, že nerozumiem a stále mi rozprávali, že portugalčina je strašne ťažký jazyk a chválili ma za to, že dobre rozumiem a snažím sa rozprávať. Aj keď potom vám to tiež lezie na nervy pretože vy si to nemyslíte.
Tak tieto prvé dojmy s jazykom neboli moc pekné, no po čase začnete rozumieť a všetko začína byť pre vás ľahšie. Začnete sa s každým rozprávať a ani vám nepríde, že ste niekedy nerozumeli. Jednoducho zrazu prídete do obchodu a ani vám nepríde, že by vám mal niekto pomôcť. Všetko zvládnete konečne bez pomoci.
Potom začnete spoznávať ľudí a kultúru. Ľudia sú tu neskutočne temperamentní. Niekedy až neveríte svojím očiam. Ale Brazílčania sú neskutočne milí a neskutočne priateľskí. Každý chce byť s vami kamarát a každý chce o vás vedieť čo najviac. Niekedy sa až hanbíte lebo neviete, čo by ste sa spýtali vy ich. A oni majú neskutočne veľa otázok. Všetci Brazílčania sú neskutočne hrdí na to že sú Brazílčania. Keď sa v škole spieva hymna tak všetci spievajú o dušu. Keď sú tu voľby tak jednoducho sa nedá prehliadnuť, že sú tu voľby. Po uliciach ľudia behajú s vlajkami a transparentmi. Sú iní asi vo všetkom. Tak na prvý pohľad hneď u niekoho nezbadáte, že aha ten je Brazílčan, ale jednoducho povahovo sú iní. Sú temperamentní, otvorení. Nie sú takí konzervatívni ako my.
Napríklad Brazílčania si veľmi vážia toho keď im za niečo poďakujete. Ich to strašne poteší, keď im poďakujete aj za nejakú maličkosť. Zvykla som si tu ďakovať už aj za to, že ma pustia von a podobne a neuveriteľné, ale tým vidia, že si ich nejako vážite a nemajú s tým problém aj inokedy. Alebo sú takí, že im musíte stále volať, kde sa práve nachádzate. Moja mama má 38 rokov a ešte teraz voláva svojím rodičom keď ide niekde preč. Jednoducho oni potrebujú vedieť, kde sa nachádzate aj keď máte už skoro 18 a v podstate ste dospelý človek.
Tu trávia málo času učením a všetkými takýmito vecami. Tu sa stále zabávajú, chodia nakupovať a podobne. Áno aj nakupovať. Tu keď je piatok a sobota tak každého Brazílčana nájdete v shopping centre. No a tu sa trávi v shopping centre celý deň.
To, že sú hrdí na Brazíliu svedčí aj o tom, že vám rozprávajú ako všetko nájdem iba v Brazílii. Na začiatku vám to príde vtipné lebo tak takú šľahačku nájdem aj u nás doma, ale podľa nich ju nájdem len v Brazílii. No, aj tak ich musíte mať radi. Jednoducho sú to ľudia s veľkým srdcom.
Všetko ma čo sa len pozriete je iné. Inak sa tu ľudia stravujú, inak sa dokážu zabaviť a podobne.
V stravovaní to je celkom fajn pretože vždy na obed sa zíde celá rodina. Jednoducho aj cez týždeň sa o 12 obeduje. Tu sa škola končí okolo 11:30 a zo školy vás rodičia vyzdvihnú a idete sa spoločne naobedovať. Tu sa obedy nepodávajú tak ako u nás. Polievka a hlavné jedlo, ale tu vám kuchárka navarí viac druhov jedál a vy si vyberiete čo vám najviac chutí. Niekedy môže nastať problém, že vás budú nútiť jesť aj to čo vám vlastne vôbec nechutí, ale aspoň to treba ochutnať a ospravedlniť sa, že jednoducho vám to nechutí. :D

Trošku zlý začiatok mesiaca

Môj tretí mesiac sa nezačal zrovna najlepšie ako by som čakala. Možno tým, že tieto dva mesiace boli také v celku pokojné. No, neboli úplne pokojné, ale jednoducho sa všetko dávalo do poriadku pekne za niekoľko dní.
No, ale tento mesiac sa nezačal ružovo. Ani náhodou. Možno je to tým, že som mala na konci septembra meniny a neviem ani prečo jednoducho mi to prišlo trošku ľúto. Zrazu som si uvedomila, že som tu sama a mi to prišlo ľúto. Všetci čo sú na Slovensku mi gratulovali a tu si jednoducho nikto ani nespomenul ako keby som neexistovala. Nie, že by som chcela aby si spomenuli, ale jednoducho si v takej chvíli uvedomíte, že ste tu sami. Na nejakú chvíľu rozmýšľate, že načo ste sem vlastne išli. Uvažujete nad tým, že ste si vymysleli tú najväčšiu blbosť na svete a teraz by ste sa najradšej zbalili domov. No, po nejakej hodinke vás to zas prejde a zrazu začnete konečne uvažovať trošku normálne. Začnete rozmýšľať nad tým akí ste sprostí, že ste povedali, že by ste išli domov. Zrazu si hovoríte, že veď na to ste sem išli nie? Išli ste sem na to aby ste prekonali samých seba nie? Aby ste sebe a všetkým vo vašom okolí dokázali, že vy zvládnete všetko. Áno presne na to som sem išla. Aby som zvládla úplne všetko. Jasné, že niektoré dni to nejde, niektoré dni mi je jednoducho neskutočne smutno a hovorím si, že tie dni idú strašne pomaly, ale potom príde zas obdobie kedy si hovorím, páni to už sú dva mesiace. No, jedno viem, že keby mi niekto povedal, že sa môžem teraz hneď zbaliť a ísť domov tak nepôjdem. Jednoducho by som nešla. To by som potom bola naštvaná na samú seba, že niečo takého nezvládnem. Jednoducho keď som si doma vydobyla rok v Brazílii tak ja ho tu aj zvládnem. A ono tu je super, jednoducho mám neskutočne dobrú rodinu, za ktorú som vďačná lebo tak nebyť takej dobrej rodiny asi by mi nebolo tak dobre ako mi je. Mám super kamarátku, ktorá mi pomáha ako len môže a jasné, že mám Natalie. Natalie je moje srdiečko. Je to AFS councelar a je neskutočne super. Zbožňujem ju. Pomáha mi a neskutočne. Len z času na čas máte takú dosť na nič náladu. Ale to prejde. Za pár hodín, možno dní ste úplne v pohode. Znova sa tešíte z toho kde ste a užívate si to, že nemusíte upratovať a vlastne nemusíte nič robiť len sa starať samí o seba.
Keď sa konečne to obdobie môjho maličkého smútku dalo do poriadku tak sa zas začalo kaziť niečo iné. Jednoducho moja predchádzajúca mama je prezidentkou AFS a tak ju vídavam častejšie ako by som chcela. Ono je to tým, že ona je tak strašne „optimistický“ človek, že mi to jej správanie dobre lezie na nervy. A keďže ona vo všetkom vidí problém tak som sa od nej v poslednej dobe toho napočúvala strašne veľa. To bolo iba to, že ja nehovorím po portugalsky a mám veľké problémy a podobne lebo všetci hovoria po portugalsky len ja nie. Nadáva mi aj za to, že nemám rada fazuľu a že načo som išla do Brazílie keď nemám rada fazuľu? Nikdy vraj nebudem Brazílčanka. A kto hovoril, že ja chcem byť Brazílčanka. Ja som Slovenka a hotovo. Jednoducho aj keď tu žijem už dva mesiace a budem tu ešte dlho, tak ja asi nebudem nikdy Brazílčanka, jednoducho môj domov je na Slovensku a to nič nezmení. Aj keď mi tu je dobre tak toto nebude nikdy môj domov a nech robím čokoľvek tak stále sa tu cítim len ako keby do počtu. Ani nie tak do počtu ako v tej predchádzajúcej rodine, ale tak sú dni kedy jednoducho vidím, že ja k ním nepatrím ako člen rodiny. Berú ma viac menej ako nejakého kamaráta, ktorý tu s nimi býva a podobne. Dokonca im nemusím hovoriť ani mama a otec aj keď oni si to dosť zaslúžia. Sú proste dni kedy to vidíte, že ja som tu s nimi, ale len na jeden rok, nič viac. No, ale vráťme sa k mojej bývalej mame. A toto všetko bolo v jednom kuse. Jednoducho sme išli pre moju sestru na angličtinu a jasné, že sme stretli moju bývalú mamu. Jasné, že tá sa postavila k autu a hneď spustila. Moja terajšia mama mi potom hovorí, že to nie je pravda, že ja hovorím po portugalsky veľmi dobre a že si z toho nemám nič robiť. Vraj, že veď ona so mnou nežije. Ale aj tak vás to štve, že len ju stretnete a už hneď na vás spustí jak keby neviem čo ste spravili. Po čase som začala robiť to, že som ani okno na aute nechcela otvoriť a mama mi hovorí, že aspoň by si ju mohla pozdraviť nie? A ja na to, že veď zas mi bude nadávať, kto to má počúvať. No, mama sa zasmiala a aj tak mi nakázala otvoriť to okno a zamávať jej. Ach jaj.
Nakoniec som musela ísť k nej domov na AFS večeru. Ešte pred tým stihla poslať výhražný e-mail rodičom, že to stretnutie bude iba v portugalčine. Jasné, že sa moja mama hneď zasmiala a dala mi to prečítať. No, tak hey bolo to v portugalčine. Asi polovica toho stretnutia. Celé som to tam pretrpela, ale tak rozprávala som po portugalsky. Nakoniec na druhý deň sa dozvedám, že som od nej dostala pochvalu lebo vraj hovorím po portugalsky lepšie ako ostatní študenti. Som vyvalila oči a doteraz tomu dosť neverím lebo tak ona aby niečo pochválila? A ešte mňa? To sa mi nezdá. Nakoniec keď sa vyriešilo toto tak som sa akosi menej začala baviť s mojou sestrou. Ja neviem, ale keď ona má niekedy také nálady, že by som jej za to najradšej vynadala. Proste ma to strašne trápi lebo tak potom si človek myslí, že niečo zlé urobil on. A ja som sa jej to aj pýtala, že či je na mňa nejako nahnevaná alebo čo ale povedala, že nie. Ale niekedy by som jej za tie nálady najradšej vynadala. Ale nemôžem a v tomto sa musím strašne premáhať. Normálne mi začína chýbať, že si nemôžem povedať svoj vlastný názor. Jednoducho vždy to ja tak v tichosti presedím alebo tak. Lebo tak keby niečo poviem, tak sa asi na druhý deň sťahujem. A to nechcem. Mám ich veľmi rada na to aby som sa sťahovala. Takže som ticho.
A keď už zas bolo všetko v pohode tak čo sa nestane? Zas som chorá. Ja som tu chorá každý jeden mesiac. Toto už nie je normálne aby som ja bola každý jeden mesiac chorá. A každý jeden mesiac stále to isté. To sa mám akože pripraviť, že najbližších 7 mesiacov budem ešte sedemkrát chorá? Tak ďakujem pekne.
No, na začiatok tohto mesiaca celkom perné dni. Dúfam, že sa to všetko dá nejako do poriadku lebo chorá nechcem byť a to so sestrou beriem tak trošku športovo lebo tak zas nedá sa rozprávať stále. Každý potrebuje aspoň chvíľu byť sám. Aspoň tú chvíľočku. A ja ju mám rada, všetko, ale tak keď ste s niekým dlho tak si po čase začnete trošku navzájom liezť na nervy, ale tak to by malo zas po čase prejsť. Všetko chce čas. A ja tu mám ešte veľa času takže hádam, sa nič nepokazí. Dúfam, že s touto rodinou to bude takéto stále lebo ich mám rada a nechce sa mi meniť rodinu. Už raz som to zažila. Aj keď som nakoniec bola dosť rada, že idem preč. No, teraz si zase môžem povedať, že sa teším z toho kde som a ani náhodou by som nešla domov. Veď komu by sa doma chcelo upratovať? Mne veru nie a tu to robiť nemusím. Teda v nedeľu si musím upratať posteľ, ale to je asi všetko. Takže na to všetko je tu neskutočne dobre. 

Dourados

Moja prvá AFS orientácia bola presne 17-19.septembra. Na jednu stranu som sa tam tešila, ale na druhú stranu sa mi tam neskutočne nechcelo. Nechcelo sa mi tam kvôli tomu, že to bolo v Dourados a bolo nám povedané, že budeme bývať v rodine. Moja prvá reakcia bola môj bože.
Cestovali sme autobusom pretože aj keď to bolo najbližšie mesto k Campo Grande tak sa cestovalo približne 3 hodiny. Takže som celú cestu pečlivo prespinkala. Keď sme dorazili do Dourados tak nás tam čakala nejaká pani z AFS. Ja neviem presne kto to bol pretože ja som taký typ človeka čo sa neskutočne o všetko zaujíma, že takáto vecička mi bola dosť jedno. Hlavne, že nás tam niekto čakal. Najlepšie bolo, že nás bolo šesť a mali sme sa natlačiť do štvormiestneho auta. To ste mali vidieť. :D
Nakoniec nás teda zaviezla k rodine kde my z Campo Grande sme mali bývať. Akože ešte som len vystúpila z auta už mi šváby behali po nohami. Ja som na ne pozerala, že to čo je? Hádam to doma mať nebudú. No tak v tom som sa netrafila. Mali ich doma v kúpeľni. Neskutočné. Som rada kde bývam. No a tak nás tam nechala u tej rodiny aby sme sa vybalili a najedli a že ráno po nás príde. Izba mala 3x3 metre a bývali sme tam tri tak si viete predstaviť čo to bolo. O kúpeľni radšej hovoriť ani nebudem lebo tak konverzáciu so švábmi som jednoducho nezvládla. Nakoniec sme teda čakali dokedy nám pripravia večeru aby sme mohli ísť spať. Ešte tam prišli ďalší študenti z nejakého iného mesta. Tí nám tam rozprávali ako keď sa sprchovali mali v kúpeľni žabu. Som bola dosť rada, že tam boli iba šváby.
Ráno sme išli na stretnutie AFS. Tak to stretnutie trvalo celý deň a ja neviem, ale mňa to nudilo. Celý jeden deň sme sedeli v zasadacej miestnosti a stále sa nás vypytovali či máme radi Brazíliu. Tak keď sa ma to spýtali prvýkrát tak som odpovedala, ale po nejaký piaty som už začínala chytať nervy. Nestačí sa to spýtať len raz? To bolo stále o tom istom. A páči sa ti Brazília? A máš nejaké problémy? No a keď ste odpovedali, že všetko je tu super a nemáte žiadne problémy tak na vás pozerali ako keby ste prišli z inej planéty. Potom neskôr mi povedali, že je to zvláštne lebo ževraj prvé mesiace má každý nejaké problémy. No a keď poviem, že nie tak tomu jednoducho neveria. Ale ja ich fakt nemám. No, to je jedno. Tak celý deň sme sedeli v tej zasadacej miestnosti a konverzovali. Najlepšie bolo, že sme to stretnutie mali mať v portugalčine, ale v portugalčine bolo asi iba hodinu. A to som sa toho napočúvala, že aké budem mať problémy na tom stretnutí lebo nebudem rozumieť. Tak rozumeť som rozumela a dokonca viac ako poniektorí a aj tak to bolo potom v angličtine.
Večer sme išli na spoločnú večeru. Jansé, že my sme museli ísť na pizzu. Najlepšie bolo, že moja predošlá mama mi hovorí: „ Michaela dnes budeš papať čokoládovú pizzu.“ A ja na ňu pozerám , že no nič nového pod slnkom. Ja som takú už jedla a keby len raz.
Na to, že to bolo AFS stretnutie som sa tam neskutočne nudila. Tá AFS orientácia čo bola pred odjazdom v Čechách bola stokrát lepšia. Neviem tu ma celý čas len bolel zadok a proste ste tam po dvoch hodinách sedeli úplne bez nálady. No, takéto stretnutia majú len jednu výhodu a tú, že spoznáte za nových ľudí alebo sa stretnete s tými čo ste ich naposledy videli v Sao Paule na letisku. Ak ja moju kamarátku z Talianska a sme boli obe neskutočne rady, že sa vidíme po takom dlhom čase. Aspoň niečo.