...čo mi najviac chýba...

Hovoriť o tom, čo mi najviac chýba je veľmi ťažké. Po prvé preto, lebo za mesiac idem domov a tak si viac menej užívam posledné dni v Brazílii a po druhé preto, lebo mi toho chýba tak strašne veľa, že by som tu mohla sedieť dva dni za počítačom a vypisovať, čo všetko mi chýba.
Na začiatok by som mohla povedať, že mi chýbajú rodičia a moja maličká sestrička. To je presne to prvé, čo sa mi vybaví pod otázkou, čo mi chýba. Chýbajú mi neskutočne. Chýba mi ich objatie, ich úsmev a podobne. Chýba mi malá sestrička, ktorá by sa so mnou aspoň raz za deň musela dobre pohádať alebo mi jednu „ vraziť“ aby sa nepovedalo, že som za dnes ešte nedostala od 8-ročnej sestry. Chýbajú mi aj kamaráti, však to je tiež úplne jasné. Chýba mi to trávenie s mojimi kamarátmi a podobne, ALE čo mi naozaj najviac chýba je jedná jediná vec. Chýba mi ten môj každodenný život. Chýba mi zobudiť sa v mojej pomerne rozhádzanej izbe, počuť ako na mňa mamina kričí alebo jednoducho stojí v izbe a rozpráva, že musím ísť do školy a tak by som už konečne mala vstávať. Ani neviem prečo, ale chýba mi aj to učenie. Nie takým spôsobom, že by som sa chcela učievať neviem koľko veľa, ale chýba mi taká tá moja škola, kde som aspoň k niečomu, kde nesedím nadarmo. Chýba mi taký môj zvláštne nijaký a predsa uponáhľaný deň. Taký deň v týždni aký som trávievala presne 17 rokov a nikde nebola žiadna zmena. To presne mi chýba, pretože tu to je iné. Iné v tom, že ja tu vlastne naozaj nič nerobím a lezie mi to na nervy. Moji rodičia a vlastne všetci z rodiny mi stále hovoria, že som lenivá a vždy som istým spôsobom bola, ale odkedy som tu, tak si uvedomujem, že lenivosť je na nič. Už som unavená z toho, že niekto po mne uprace a podobne. Teda mohla by som si to upratať, ale načo keď to urobí niekto iný. Viem, že tieto dve veci nejdú k sebe, ale tu by tu človek musel byť aby to pochopil. Chýbajú mi tie víkendy s rodičmi, viem že som ich fakt neznášala, ale po roku sa mi cnie po nich.
Chýba mi to objatie rodičov. Niekedy sa mi stáva, že žiarlim. Jednoducho ja ich mám rada, ale keď ich niekedy vidím tak rodinne, tak mi to príde ľúto. Príde mi ľúto, že nemôžem byť aj ja tak s rodičmi. Len tak ich objať a podobne. Možno to nie je správne, ale nepomôžem si. Takéto dni sú viac menej najhoršie, lebo vtedy by som sa najradšej zbalila a odišla domov.
Keď som sem prišla, tak mi bolo povedané, že keď sa budem mať vrátiť domov, tak sa mi nebude chcieť. Ale ja toto musím poprieť. Ja asi nie som z tých, čo povedia – ešte by som tu rok vydržala. Ja sa teším domov. Teším sa až uvidím moju rodinu, až ich konečne objímem a poviem im ako ich ľúbim, až s nimi budem. Teším sa na to, že ich uvidím na letisku stáť a čakať na mňa. Predstavujem si, že sa budú usmievať a mávať mi, keď ma uvidia. Jednoducho sa na to teším. Bude mi chýbať aj Brazília to je jasné, ale doma je len doma.