Už je to presne pol roka.
Už je to pol roka, čo som v Brazílii. Vlastne ja už som tu presne 7 mesiacov. Takže viac ako pol roka.
Ešte teraz si pamätám na ten deň, keď som prišla do Brazílie. Bol to taký neskutočne uponáhľaný deň, že som nemala čas ani zaregistrovať kde som. Len som vedela, že to čo sa skrýva za dverami letiska nie je moja rodná krajina. Pamätám si ako som s očakávaniami sedela na letisku v São Paule a uvažovala ako to celé bude. Ako to tu vlastne zvládnem, aká je moja rodina, ako sa naučím nový jazyk pretože som nič nerozumela a podobne. Uvažovala som nad tým ako to tam vonku vyzerá, aké stromy, budovy majú a podobne. Uvažovala som nad všetkým. U mňa doma sa viac menej vyplakávalo pretože som odišla na rok preč, ale JA, JA som bola šťastná. Tešila som sa z toho, že sa mi splnil môj sen. Odišla som na rok do cudzej krajiny okúsiť život.
Na začiatku to bolo dosť zvláštne, nezvyčajné, poučné. Ešte som sa ani nezabývala, už som menila rodinu, potom som si rodinu pripustila moc k sebe a zrazu som ju musela meniť znova. Pamätám si na tie chvíle pretože vtedy som nebola šťastná, uvažovala som nad tým aké mám hlúpe sny a ako som mohla byť doma, ale ja som miesto toho sama v Brazílii bez rodiny, bez ničoho. Vtedy som chcela ísť domov, moja rodina mi povedala, že ak chcem môžem, aj keď môj otec bol zásadne proti tomu, ale keďže je to môj otec tak sa nečudujem. Moji najlepší kamaráti tiež viac menej vraveli aby som sa vrátila a zároveň mi vraveli aby som zostala. No, ako vidíte, zostala som. Zostala som a dúfala, že sa tie moje hrozné 4 mesiace zmenia na ďalších 6 pekných mesiacov. Nehovorím, že tie 4 mesiace boli celé hrozné, no neboli najlepšie. Boli až moc rodinné na mňa a na to, že som v Brazílii len jeden rok. No, nakoniec to dopadlo dobre. Zmenila som rodinu a na moje šťastie si ma nechali milučkí ľudia, aj keď zo začiatku sú všetci milučkí. No, v tejto rodine som už 3 mesiace a zatiaľ sa nič nezmenilo od môjho príchodu. Keď som prišla do tejto rodiny som spoznala ďalšiu mamu. Hneď som sa s ňou skamarátila a podobne. Po týždni sa ma spýtala či by som u nich nechcela zostať a tak som povedala okay. No, hneď som spravila jednu zásadnú vec, spýtala som sa jej či ju môžem volať Sandra a nie mama. Povedala mi, že áno. No, po tej dobe čo som v jej rodine môžem povedať, že mi nerobí najmenší problém ju volať brazílska mama. Pretože ňou aj je. Za tie 3 mesiace, čo som s nimi doma musím povedať, že táto rodina je pre mňa tou brazílskou rodinou. Nikto iný. V prvej rodine som bývala len chvíľku a tam to bolo tak, že vyžadovali aby som ich volala mama a otec. V ďalšej ani neviem, pretože som sa jednoducho tomu vyhýbala. Dokonca som minule tak uvažovala nad tým, že v tej druhej rodine som sa po celý čas necítila ako doma. Neviem, tu to je úplne inak. Dokonca, keď som im oznámila dátum odchodu, tak mi povedali, že by som mala zostať omnoho dlhšie, pretože som sa ešte len nasťahovala a už za chvíľu idem domov. A keď som im povedala, že mne sa nejak domov nechce ísť, tak sa potešili. Dokonca aj psík ma má rád a keď som cestovala tak mi pred dverami izby plakal.
Za toho pol roka som si našla aj nejakých kamarátov. Na začiatku to bolo zvláštne, pretože sa vám zadalo, že každý sa s vami rozpráva a podobne. No, po čase som zistila, kto je ozajstný kamarát a podobne. No, keďže sme v Brazílii, tak najčastejšie chodím von s výmennými študentmi, pretože vám Brazílčan aj povie, že vám zavolá a dohodnete sa, že pôjdete von, ale toho telefónu sa jednoducho nedočkáte. Ale počula som, že to je v celej Amerike, nie len v Latinskej Amerike. Takže som to nechala tak. Ale našla som si jednu kamarátku, Brazílčanku s ktorou chodievam von, ale ona je fakt jediná. No, mám ju fakt rada.
Keby som mala zhodnotiť tento polrok tak by som povedala, že som rada ako to bolo. Prvé mesiace boli poučné a tie ďalšie boli až príliš perfektné. Za pár mesiačikov idem domov a už teraz viem, že mi to tu bude fakt chýbať. Bude mi chýbať tá televízia s portugalskými titulkami alebo to ako si robím srandu s mojej brazílskej mami. Jednoducho dúfam, že sa sem ešte niekedy vrátim, na prázdniny a podobne. Aj keď jedno viem, nechcela by som tu bývať. Som až príliš odlišná od nich. Ale páči sa mi tu, aj keď mi to teplo lezie na nervy. Ha-ha.
Žádné komentáře:
Okomentovat