Independent travel a plány do konca pobytu.

Ropzrávať o plánoch do konca pobytu je zvláštne ťažké.
Independent travel? Hmm, keď napíšete môjmu otcovi, že je niečo takého možné a že stačí poslať Money, tak rada pôjdem. Viem, že ku koncu môžem cestovať, ale tu je cestovanie veľmi drahé a tak independent travel odkladám na čas, keď si na to sama zarobím a nebudem od mojich rodičov pýtať peniaze. Celkovo Brazília je veľmi drahá a tak si to jednoducho nemôžem dovoliť. Tu jedna letenka stojí majetok a autobusom by som naozaj neodporúčala ísť niekde pretože sa cestuje najmenej 24 hodín a to nie je nič moc. A aj tak som už toho precestovala veľa a na druhú stranu sa cestovať sama v Brazílii bojím, je to dosť nebezpečné. Jediné, čo mi je ľúto, že za tých 9 mesiacov, čo som tu tak som nebol v Riu. To je jediné, čo ma fakt mrzí, ale na druhú stranu som videla veľa krásnych miest tiež. A za tento rok som sa toho nacestovala dosť. No, ak sa niekomu bude dať zájsť do Ria, neváhajte a choďte, je to naozaj zážitok. Teda aspoň som to tak počula.
Mám presne mesiac do konca pobytu a tak mám už presne rozvrh napísaný, čo budem tieto týždne, dni robiť. Rodina ma berie na 3 dni, na výlet do Bonita, má to byť taký ten náš posledný spoločný výlet a tak sa neskutočne teším. Mala by som ísť nejak 14 dní pred odchodom a jeden víkend strávim s nimi a budem sa potápať s rybičkami. Teraz, čo budem mať víkend bude môj posledný voľný víkend a tak by som si ho mala užiť, ale naozaj neviem čo budem robiť. Určite pôjdem von, ale neviem ako, s kým a kde. Uvidím, ale bude to v pohode. Posledný preto, lebo ten ďalší idem do toho Bonita a potom mám poslednú AFS orientáciu a po sobotnej orientácii v piatok odchádzam. Keďže odchádzam v piatok, tak ďalší víkend strávim s mojou rodinou doma, na Slovensku.
Určite, ten posledný týždeň by som chcela nejak stráviť spolu s rodinou, pobaliť sa a ešte stráviť posledné dni s kamarátmi. Bude to zvláštne povedať mojím kamarátom a rodine len tak zbohom.
Neviem, celkom mi to nepríde, že by som niektorých už nemala vidieť, príde mi to zvláštne pretože celý čas to bolo nejak rovnaké, už to bolo ako doma, nič zvláštne, dennodenný život. A zrazu mám povedať zbohom a odísť. Teším sa domov, ale neviem si to predstaviť. Neviem si predstaviť ako sa budem cítiť, keď budem odchádzať. Ale ešte nechám toto napokoji.
Ku koncu by som sa rada dohodla s jednou kamarátkou, ktorá patrí medzi moje naj aby sme jeden pre nás posledný deň len tak niekde sedeli a rozprávali sa. Presne tak ako to bolo s jednou, ktorá už odišla. Jednoducho sme sedeli na balkóne pri západe slnka a len tak sa rozprávali, spomínali na to aké to bolo, keď sme prišli, ako sme sa spoznali a podobne. Bolo to také celkom pekné, len tak spomínať . Však aj tak, za pár dní môžem už len spomínať.
Toto sú moje plány do konca pobytu. Uvidím, čo mi z toho vyjde a čo bude inak. Zatiaľ si užívam posledných dní. Presne dnes mi moja mamina povedala, že som tu už 284 dní a za 25 idem domov. Je to celkom zvláštne, tých 284 dní sa mi nejak nezdá. Neviem, kde sa stratili. Tak, ale ja sa idem teda ponoriť do posledných 25 dní v Brazílii.

...čo mi najviac chýba...

Hovoriť o tom, čo mi najviac chýba je veľmi ťažké. Po prvé preto, lebo za mesiac idem domov a tak si viac menej užívam posledné dni v Brazílii a po druhé preto, lebo mi toho chýba tak strašne veľa, že by som tu mohla sedieť dva dni za počítačom a vypisovať, čo všetko mi chýba.
Na začiatok by som mohla povedať, že mi chýbajú rodičia a moja maličká sestrička. To je presne to prvé, čo sa mi vybaví pod otázkou, čo mi chýba. Chýbajú mi neskutočne. Chýba mi ich objatie, ich úsmev a podobne. Chýba mi malá sestrička, ktorá by sa so mnou aspoň raz za deň musela dobre pohádať alebo mi jednu „ vraziť“ aby sa nepovedalo, že som za dnes ešte nedostala od 8-ročnej sestry. Chýbajú mi aj kamaráti, však to je tiež úplne jasné. Chýba mi to trávenie s mojimi kamarátmi a podobne, ALE čo mi naozaj najviac chýba je jedná jediná vec. Chýba mi ten môj každodenný život. Chýba mi zobudiť sa v mojej pomerne rozhádzanej izbe, počuť ako na mňa mamina kričí alebo jednoducho stojí v izbe a rozpráva, že musím ísť do školy a tak by som už konečne mala vstávať. Ani neviem prečo, ale chýba mi aj to učenie. Nie takým spôsobom, že by som sa chcela učievať neviem koľko veľa, ale chýba mi taká tá moja škola, kde som aspoň k niečomu, kde nesedím nadarmo. Chýba mi taký môj zvláštne nijaký a predsa uponáhľaný deň. Taký deň v týždni aký som trávievala presne 17 rokov a nikde nebola žiadna zmena. To presne mi chýba, pretože tu to je iné. Iné v tom, že ja tu vlastne naozaj nič nerobím a lezie mi to na nervy. Moji rodičia a vlastne všetci z rodiny mi stále hovoria, že som lenivá a vždy som istým spôsobom bola, ale odkedy som tu, tak si uvedomujem, že lenivosť je na nič. Už som unavená z toho, že niekto po mne uprace a podobne. Teda mohla by som si to upratať, ale načo keď to urobí niekto iný. Viem, že tieto dve veci nejdú k sebe, ale tu by tu človek musel byť aby to pochopil. Chýbajú mi tie víkendy s rodičmi, viem že som ich fakt neznášala, ale po roku sa mi cnie po nich.
Chýba mi to objatie rodičov. Niekedy sa mi stáva, že žiarlim. Jednoducho ja ich mám rada, ale keď ich niekedy vidím tak rodinne, tak mi to príde ľúto. Príde mi ľúto, že nemôžem byť aj ja tak s rodičmi. Len tak ich objať a podobne. Možno to nie je správne, ale nepomôžem si. Takéto dni sú viac menej najhoršie, lebo vtedy by som sa najradšej zbalila a odišla domov.
Keď som sem prišla, tak mi bolo povedané, že keď sa budem mať vrátiť domov, tak sa mi nebude chcieť. Ale ja toto musím poprieť. Ja asi nie som z tých, čo povedia – ešte by som tu rok vydržala. Ja sa teším domov. Teším sa až uvidím moju rodinu, až ich konečne objímem a poviem im ako ich ľúbim, až s nimi budem. Teším sa na to, že ich uvidím na letisku stáť a čakať na mňa. Predstavujem si, že sa budú usmievať a mávať mi, keď ma uvidia. Jednoducho sa na to teším. Bude mi chýbať aj Brazília to je jasné, ale doma je len doma.